Chceme bezplatné štúdium – hlásia plagáty na nástenkách vysokých škôl. Študenti (hoci asi nie všetci) sú v stave spravodlivého rozhorčenia, vláda totiž má v úmysle zaviesť školné. Ak z tohto úmyslu neupustí, študenti chcú štrajkovať. Už sama predstava štrajkujúcich študentov je úsmevná, pretože škody tým budú vznikať iba v ich vzdelaní. A vzhľadom na ich postoj k školnému je ťažké uveriť, že by tieto škody mohli byť nejako výrazné.

Štúdium na vysokej škole, tak ako všetko iné, nie je bezplatné a už vôbec nie zadarmo. Ťažko veriť, že by študenti takýto elementárny fakt nechápali. Vysvetlením skôr bude konštatovanie renomovaného ekonóma Eugena Jurzycu, ktoré napísal pre Domino: študenti chcú štrajkovať preto, aby si štúdium neplatili oni, ale aby ho za nich naďalej platil niekto iný.

Keď už sme pri tom – nikto nechce, aby študenti za svoje vzdelanie platili. Majú naň iba prispievať v intervale od 5 do 30 percent priemerných nákladov na štúdium, teda od 3,5 do 21,5 tisíc korún ročne. Odmietanie takejto spoluúčasti je neobhájiteľné z akejkoľvek pozície, vrátane mravnej. Dnes sa totiž študentom, dominantne ľuďom z prostredia mimo najnižších príjmových skupín, na štúdium skladajú všetci daňoví poplatníci, čiže všetci. Pritom štatistika hovorí, že človek s vysokoškolským diplomom priemerne zarába o 10-tisíc korún mesačne viac, než je celospoločenský priemer. Nielen z tohto dôvodu je však vzdelanie výhodná investícia, hoci ho mnohí považujú za akúsi bezplatnú samozrejmosť.

Nerozlišovanie medzi slovom platiť a prispievať nie je jedinou ukážkou ignorovania vecných argumentov a reality zo strany odporcov zavedenia školného. Vláda na druhý pokus pripravila návrh čiastočného spoplatnenia. A ľudia s mimoriadne vyvinutými kritickými čidlami spozorneli. Návrhu síce možno vyčítať nejaké drobnosti v skutočnom význame toho slova, je to však zrejme prvá skutočne kvalitne, citlivo a do detailov premyslene pripravená reforma. Žijeme však v čase, keď sa nielen opozícia, ale takmer každý v politike usiluje dokázať svoje sociálne cítenie rôznymi prvoplánovými bludmi. Stačí troška zdravého rozumu a prinajmenšom v otázke zavedenia poplatkov za štúdium na vysokých školách je zrejmé, že to, čo sa javí ako sociálne – teda odpor k zavedeniu školného – je v skutočnosti asociálne. Lenže prvoplánové myslenie, šírenie lživých mýtov a neznalosť faktov víťazí. Vláda preto zatiaľ návrh na čiastočné spoplatnenie VŠ stiahla.

Nikoho by nemalo prekvapiť, že proti sú práve tí politici, ktorí aj vo všetkom inom majú veľmi nízku úctu k realite a faktom. Radšej mystifikujú a vyvolávajú dojem, že na všetky problémy existujú nejaké tajomné a dosiaľ nevídané prostriedky. Oveľa smutnejší je postoj samotných študentov, respektíve ich zástupcov v študentských organizáciách.

V dobrej viere – hádam je väčšina odporcov iba málo informovaná. O čo teda v návrhu na zavedenie školného ide? Každá forma vysokoškolského štúdia bude spoplatnená v už spomínanom intervale od 5 do 30 percent priemerných nákladov na štúdium. Každý študent si bude môcť na školné požičať, pričom úroková sadzba jeho pôžičky sa bude odvíjať od úroku, za ktorý si v čase poskytnutia pôžičky požičiaval štát. Bude teda oveľa výhodnejšia, než pôžičky z komerčných bánk. Študent bude splácať pôžičku až po ukončení štúdia, keď začne zarábať, pričom mesačná splátka úveru nemôže presiahnuť 10 percent jeho príjmu. Oveľa adresnejší bude systém sociálnych štipendií. Študenti z naozaj chudobných rodín dostanú výrazne viac ako dnes, dochádzajúci študenti napríklad vyše 5-tisíc korún mesačne. Školy sa tak týmto ľuďom z najnižších príjmových skupín prvýkrát naozaj otvoria. Zruší sa neadresný paušálny príspevok na lôžko v internáte, ktorý viedol k tomu, že ubytovanie „zadarmo“ alebo za symbolický poplatok dostal rovnako chudobný ako bohatý študent. Takto ušetrené peniaze budú vyplácané ako príplatok k sociálnym štipendiám. Príspevok na ubytovanie teda po novom získajú iba tí, ktorí ho naozaj potrebujú. Títo študenti sa navyše budú môcť rozhodnúť, či peniaze použijú na internát, alebo na iné ubytovanie. Internáty sa tak dostanú pod konkurenčný tlak. Poznanie navrhovanej reformy vyvracia všetky rozšírené predstavy oponentov. Naozaj chce niekto tvrdiť, že školy sa po reforme stanú dostupné len pre bohatých alebo že znevýhodňujú menej majetných?

Odporcovia školného z radov študentov sú zaujímavou entitou, deliacou sa na niekoľko skupín.

Prvá, početne najmenšia a niekde možno až mikroskopická skupina proti princípu školného v podstate nič nemá. Prekáža jej len to, že akosi nevidí súbežný tlak na reformu fungovania a najmä obsahu štúdia na školách. Sú to akísi reformní nadšenci, ľudia s kritickými rozumom, ktorí v tomto čiastočne majú pravdu. Oslabuje ju iba tento protiargument: Zakonzervovaný nekvalitný systém nie je pri súčasnej úrovni akademických slobôd jednoduché centrálne nalomiť. Vláde zostávajú najmä nepriame nástroje, ktorými môže vytvárať predpoklady na vznik konkurenčného prostredia a tlačiť tak školy k postupnému zlepšovaniu svojej úrovne, prístupu k študentom, k otváraniu atraktívnych odborov, k snahe získať najkvalitnejších učiteľov, k rozširovaniu svojich kapacít. Najlepším z týchto nepriamych nástrojov je práve školné. Legálne platiaci študenti sa začnú domáhať kvalitnejšieho štúdia, školy budú motivované zlepšovať sa a vedieť sa na trhu škôl predať, aby získali ďalších prispievajúcich študentov.

Druhá skupina odporcov má legitímny a pochopiteľný, zato však vôbec nie ušľachtilý dôvod na odpor. Sú to tí, ktorým sa nepáči, že by mali platiť za niečo, čo za nich doposiaľ platil niekto iný, pričom pozitívne efekty tohto platenia prídu zrejme až po tom, čo oni už školu opustia. Skrátka, odporcovia z tejto sorty len pragmaticky obhajujú vlastný záujem, ktorý sa dá zhrnúť do konštatovania – čo príde po nás, je nám jedno, ale prečo by sme mali byť práve my tí, ktorí si to odskáču?

Sem sa zrejme radí aj veľká časť tretej, tiež neveľmi početnej, zato však veľmi hlučnej skupiny aktivistov. Práve tento typ ľudí – aspoň to tak vyzerá, čítajúc ich akčné letáky plné demagógie, klamstiev a neznalosti – má buď naozaj zníženú intelektuálnu kapacitu, alebo si len hľadá dôvody na potvrdenie vlastnej dôležitosti. V mainstreamovej skupine nie veľmi bystrých, motivovaných a informovaných študentov však hlasy aktivistov zaberajú aj preto, že sa kryjú s motiváciou onej druhej, pragmaticky rozmýšľajúcej väčšiny.

Neprijatie školného by bolo katastrofou. Nie preto, že by vysoké školy hladovali, ale preto, že nalievanie ďalších výhradne štátnych peňazí bez zmeny prostredia na konkurenčné môže mať za následok len ďalší, hoci o niečo pohodlnejší úpadok. Slovenskí študenti, s výnimkou najschopnejších, ktorí odídu študovať do Čiech, Nemecka či USA, tak budú ešte dlho zaostalí. A taká bude aj táto krajina.

Autor je redaktor týždenníka Domino-fórum.