„Akoby ma vyhodili nahú z vlaku na Sibíri. Tak sa cítim. Je jedno, ako koho miluješ, vaše svety sa nikdy nedotknú. Sme odsúdení na večnú osamelosť, uzavretí v svojom tele, v svojej zložitej a nepochopiteľnej duši. Žijeme každý vo vlastnej ilúzii, dôležité je len, či sú tie ilúzie vzájomne kompatibilné. Čím sme starší, tým ťažšie sa niekomu odovzdáme, tým viac si uvedomujeme, čo všetko riskujeme, keď sa pustíme a skočíme do vzťahu. Viem, čo hovorím. Mám dosť rokov na to, aby som to zacítila na vlastnej koži. Viackrát mi už vypálili žeravým železom na telo značku ako dobytku, ktorý sa zatúlal na cudziu pastvinu. A preto s tebou potrebujem hovoriť.“



Tak to by sme mali, pomyslel si Stajpen, keď si mail druhýkrát prečítal. Vytlačil si ho na papier dúfajúc, že keď pocíti v rukách jeho hmotu, pocíti aj zmysel slov jej listu spôsobom, ktorý mu bude vyhovovať. Že ho konečne dešifruje ako nejakú haluz, pretlak jej ťažko skúšanej umeleckej duše, a nie ako predzvesť budúcich problémov.

Pozrel cez zaprášené sklo kaviarne na ulicu a uvidel Sony v šialenej minisukni na náprotivnej strane cesty. Delili ich od seba dva rady áut, električková trať a nezriedené davy chodcov, ale aj tak medzi nimi žiarila ako elektrická Panna Mária. Bol v nej akýsi pouličný pôvab, ten druh krásy, ktorú nebolo treba hľadať a objavovať, ona nepotrebovala oči muža s fantáziou, dala o sebe vedieť na prvý pohľad. Vďaka tej kráse bola stále horúcou kandidátkou na titul Miss Kanálnici a Stavební robotníci a vďaka nej aj prišla k svojmu menu, keď ju tesne po revolúcii vzala ako gymnazistku mama na samovražedný štvordňový autobusový zájazd do Paríža. Tam ju oslovili Japonci nakrúcajúci v parížskych uliciach reklamu, či by sa nebola ochotná s walkmanom na ušiach tváriť ako typická žabožrútka a usmiať sa do kamery. Za ten dvojsekundový záber dostala 500 frankov a meno Sony. Walkman to bol síce nejakej inej a celkom neznámej značky, ale kto si má tie japonské hatlaniny pamätať.

Sony prebiehala cez cestu, uhýbala autám až na električkové koľaje.

Stajpen videl, že Sony nevie o električke blížiacej sa jej od chrbta a bolo mu jasné, že do hluku ulice bolo zbytočné pridávať klepot cez sklo kaviarne. Na okamih zadúfal, že ju tá električka zrazí. Takmer videl jej pekné telo rozdelené čistým koľajnicovým rezom na dve časti. Aspoň by mohol pociťovať ľútosť, smútok nad jej stratou, mohol by si občas na ňu zaspomínať ako na ženu s najvýraznejšou Krásou Na Prvý Pohľad. Uľavilo by sa mu, že je mŕtva.

Električka sa rozvrešťala a nejaký vitálny dôchodca strhol Sony za rameno z trate. Cez hučiacu napchatú električku Stajpen Sony nevidel. Ale vedel si predstaviť, ako svojmu spasiteľovi ďakuje a ako ju on ešte stále drží za ruku, dýcha na ňu klobásový smrad a vraví, že niet začo a dávajte na seba pozor, slečna, vás by bolo škoda.

Vďaka nemiestnej snaživosti toho chlapíka s ňou teda predsa len budú problémy. Mohla by sa síce cestou k Stajpenovi stať náhodnou obeťou prestrelky v rámci vyrovnávania si účtov miestnych výpalníkov, mohol by na ňu padnúť dom alebo dopravné lietadlo. Ale všetci výpalníci sediaci v okruhu kilometra vyzerali, že majú toho už tiež dosť, že ich práca je ako každá iná a keď je piatkové popoludnie, radšej sa dajú zastreliť, ako by mali makať a čo sa týka zemetrasení a leteckých liniek, náš skvelý národ sa rozhodol usadiť na mieste, kde kedysi skapal pes a doteraz sme ho nenašli.

Ktosi vraj povedal, že spisovateľ musí vo svojej hlave každý deň zabiť otca, znásilniť matku a zradiť vlasť, aby to za niečo stálo. Stajpen nebol spisovateľ, ale v hlave sa mu občas odohrávali veci, pri ktorých bol sex s vlastnou matkou poučným posedením v skautskom tábore.

Sony si cestou k Stajpenovmu stolu objednala. Hlavy osadenstva kaviarne sa za ňou otáčali ako oceľové piliny za magnetom pri pokuse na hodine fyziky. Vybozkávala však len Stajpena.

- Prepáč, že meškám, - usmiala sa Sony.

- Pol hodinu. Už budem musieť ísť.

- Citlivý ako doktor Mengele.

Čašníčka postavila pred Sony kávu, minerálku a asi tri kilá zákuskov. Stajpenovi napadlo, že keď to Sony do seba všetko natlačí, určite to pôjde vyvrátiť do záchoda, inak by pri svojom režime stravovania dávno vyzerala ako veľryba.

- Mám pásomnicu, - oznámila mu bohorovne Sony, vzala medzi štíhle prsty čokoládový rez veľkosti priemerného stredoeurópskeho mužského prirodzenia a pomaly si ho vsunula do úst.

Polovica mužského osadenstva pri okolitých stolíkoch si cez nohavice decentne preložila noviny.

- A okrem toho máš ešte nejaké problémy? – opýtal sa Stajpen a dúfal, že jeho hlas neznie ako apel dozorcu v polepšovni, ktorý dobre vie, že ho tá malá beštia provokuje.

- Prečo myslíš? – spýtala sa Sony nenútene.

Stajpen vyložil na stôl jej list:

- A čo má znamenať toto?

Sony sa na neho zadívala. Áno, bola krásna tým spôsobom, ktorý pôsobil ako úder lopatou po hlave, ale viete, ako to je, keď vás ňou po hlave mlátia stále: buď vám pukne lebka, alebo začnete nosiť prilbu. A Stajpen už Sony poznal dlho. Všimol si kúsok čokolády prilepený na jej spodnej pere. Usmial sa a Sony si ju oblizla. Nádherne, priam umelecky. Už ani tie prilby nie sú, čo bývali, pomyslel si Stajpen bolestne.

- Ja ťa milujem, - povedala Sony. – Strašne. Nedá sa to vydržať. Povedz mi, že aj ty ma miluješ a ja budem mať dôvod žiť ďalej.

- Fíha, - povedal Stajpen, - ty a... – ešte skôr, než to vyslovil, vedel, že to bude znieť falošne ako repliky z televíznych seriálov so sedatívnym účinkom, ale nemohol si pomôcť, musel to povedať:

- Ty a nechodíš náhodou s mojím bratom?

Naštvane sa odvrátila a zadívala sa von, akoby sa na rozpálenej ulici odohrávalo niečo skutočne fascinujúce.

- Si trápny, - povedala sucho.

- Vždy je jeden vtipný a jeden trápny. To je už pravidlo každej komickej dvojice.

- Želáte si ešte niečo? – zastavil sa pri nich čašník oslnený výhľadom do Sonynho výstrihu.

- Áno. Jednu rýchlu smrť tuto pre pána, prosím, - povedala Sony a zdvihla sa.

Kým sa stratila a kým si Stajpen stihol odpovedať na otázku, či mohol niečo urobiť lepšie, zavolal mu brat.

- Tu je Korben. Mám len jednu otázku, - povedal: - Nebude to dlho trvať a nepýtaj sa, prečo sa pýtam. Len odpovedz. Je lepšia vyholená, alebo zarastená?

- Kto preboha?

- Ježiš, že kto? Zamysli sa nad otázkou! Že načo sa asi pýtam?

- Aha.

- Tak vyholená, či nevyholená?

- Mne je to jedno.

- Ako ti to môže byť jedno? Veď máš nejaký názor, nie?

- Piatok popoludní, ešte nie je ani päť hodín a ty si už zhulený.

- To s tým nemá nič spoločné! To mi nemôžeš odpovedať na takúto jednoduchú otázku? To musím vyhrať v bingu, aby si sa so mnou bavil?

Stajpen si pomyslel, že Korben by vyhral v bingu, keby mu napadlo do svojich aktivít – nech sú akékoľvek – zahrnúť aj svoju frajerku Sony, aby sa dievča netrmácalo svetom a nehľadalo citové vyžitie inde. Ale to s ním on ťažko vyrieši, takže jednoduchšie bolo odpovedať:

- Ja som vyrastal v dobe, keď sa baby neholili. A zdalo sa mi to sexy. Teraz sa baby holia a tiež sa mi to zdá sexy. Prijímam „pod obojím“, som univerzálny typ.

- Chápem. To som chcel počuť, - povedal Korben a zavesil.

Stajpen unavene dojedol po Sony dva rozbabrané zákusky a kývol na čašníka. Bude sa musieť už naozaj ponáhľať, sľúbil Zoe, že cestou domov nakúpi.