Ešte aj inak možno poznáte zlomyseľnú rečňovanku o meste s najstaršími mestskými výsadami na Slovensku. Alebo máte Trnavu spojenú s inými skúsenosťami a vnemami. Mesto, kde na malom priestore nájdete zhustenú mozaiku stavebných slohov, realizovaných na cirkevných i svetských budovách, kostolné veže, významnú katolícku univerzitu, či silný nárazový vietor na diaľnici, alebo aj automobilku Peugeot.

Tornowa – Sumbot – Zumbothel – Ti/yrnavia – Nagyszombat –Trnava. Pomenovanie mesta evokuje slovanský pôvod, maďarské názvy akoby upozorňovali na deň, keď býval v Trnave veľký trh – v sobotu. Obchod, trhy a jarmoky celkom logicky patrili k tomuto mestu, ležiacemu na hlavných ťahoch obchodných ciest spájajúcich západ s východom a juh so severom.

Medzi najstaršie písomné doklady o existencii Trnavy patrí darovacia listina Gejzu I. (1075), v ktorej novozaloženému opátstvu Sv. Benedika nad Hronom (Hronský sv. Beňadik) venoval pozemky a rybníky v blízkosti dnešnej obce Nasvad. Nové opátstvo sa stalo dvojtretinovým vlastníkom bývalých kráľovských majetkov. Tretina už predtým patrila predstavenej kláštora benediktínok v Trnave.

Trnava už koncom 12. storočia mala kostoly a kláštory, bola opevnená hradbami, len výsady, ktoré by ju chránili pred svojvoľným využívaním zemepánov, hradných pánov i županov, nemala. Dočkala sa v roku 1238. Belo IV. vyzdvihol Trnavu do radu slobodných kráľovských miest. Stará pečať mesta nesie v sebe odkaz i charakteristiku vtedajšieho mesta: koleso s kruhovým nadpisom Pečať mešťanov trnavských s kolesom šťastia. Pod ním sú dve písmená – alfa a omega (tak hovoril Kristus o sebe) a znak hviezdy i mesiaca s písmenami r a c (možno znamenajú regia civitas – kráľovské mesto). Znak je výrazne kresťanský, nečudo, veď v tom čase už na území mesta boli hneď štyri chrámy: sv. Mikuláša, sv. Jána Krstiteľa, kostol a kláštor benediktínok a františkánov.

Po tatárskom vpáde obyvateľstvo Trnavy zmenšilo svoj počet, a tak boli vítaní osadníci z Chorvátska, Moravy i Čiech. Neskôr pribudli ešte Maďari a Nemci, ktorí sa stali silným mestským elementom. Po prehratej bitke pri Moháči sa význam Trnavy zvýšil. V roku 1543 sa sem v strachu pred Turkami presídlila ostrihomská kapitula a neskoršie aj zemepáni z Dolnej zeme. Mesto napriek prítomnosti rozličných politických a spoločenských názorov a snažení vtedajšieho Uhorska zostalo baštou katolicizmu. Od spomínaného roku bolo strediskom rekatolizácie, sem siahajú počiatky pomenovania parva Roma – malý Rím. Katolícka cirkev predstavovala okrem moci a bohatstva aj vzdelanie. Tak sa Trnava mohla hrdiť vynikajúcim gymnáziom a teologickou školou, neskôr katolíckou univerzitou (1635) s teologickou a filozofickou fakultou (časom pribudli lekárska a právnická), ktorú tu založil arcibiskup Peter Pazmány. Na univerzite študovali mnohí slovenskí študenti, vďaka nej sa výrazne pozdvihla vzdelanostná úroveň Slovákov. Presťahovanie univerzity do Budína definitívne v roku 1777 bolo pre Trnavu nesporne veľkou ranou. Študenti si zaspievali:

„Teda zbohom ty Rím malý, s veľkým Rímom závodivší,

zanechávam opustené krovy tvoje zdobené.

Do Budína kráľ nám káže mesta všade známeho,

budeš potom, ako súdim, slúžkou malých mestečiek.“

Okrem nich mesto opustili aj mnohé šľachtické rodiny. Trnava zostala mestom na periférii, strata jej bývalého významu pre krajinu sa ešte viac prehĺbila odsťahovaním arcibiskupskej kancelárie a kapituly späť do Ostrihomu (1820).

Deväťdesiate roky 18. storočia a národné dejiny Slovákov sú významne prepojené s Trnavou: v roku 1793 tu založili prvú slovenskú učenú spoločnosť: Slovenské učené tovaryšstvo. Cieľ malo nemalý: uviesť do života spisovnú slovenčinu Antona Bernoláka, ktorá zaznela v dielach Juraja Fándlyho, Jána Hollého, či Juraja Palkoviča.

Spoločenský život Trnavy sa v polovici 19. storočia odohrával predovšetkým v priestoroch troch záhrad. Szulényiho zábavná záhrada s veľkým hostincom, kde stával obrovský sud naplnený vínom. Ďalšia bola záhrada Jágerská s hostincom – oproti františkánskemu kláštoru. Tretia bola Strelnica, ktorú vystavalo mesto pre strelecký spolok. Jeho členovia - Maďari, Nemci i Slováci - sa až do polovice 19. storočia dokázali dohodnúť, až v roku 1849 „nastal v tomto spolku národnostný boj proti prepínavosti Maďarov, načo sa spolok rozpadol“.

Divadlo postavilo mesto v roku 1831. Konali sa v ňom predstavenia, prednášky a koncerty, najprv prevažne nemecké, sem-tam v slovenčine, ale od konca 19. storočia už len maďarské. Beseda slovenská vedená slovenskými rodinami (Tamaškovič, Hájiček, Hrušovský, Hodža, Kyseľ, Chlebík, Kutlík ...) tu nemala na ružiach ustlané. Spolok sv. Vojtecha bol založený tiež v Trnave (1872), pod dojmom prvého zhromaždenia za účasti 500 členov Národné noviny písali: „Veru len účinlivá svornosť môže nás potisnúť napred, veru začína svitať i tu okolo Trnavy, nový deň svitá, najmä nám slovenským katolíkom, no i celému milému Slovensku.“ S viac ako storočným odstupom môžeme pokojne vyhlásiť, že „účinlivá svornosť“ je ešte stále u Slovákov len zbožným želaním a slovenskí katolíci aj dnes majú tendenciu stotožňovať sa s „celým milým Slovenskom“.

Slováci v Trnave ani na prelome 19. a 20. storočia nevzdávali svoj boj o slovenskú kultúru v meste. Faktom je, že tu bola silná slovenská zostava, za všetkých treba spomenúť aspoň Mikuláša Schneidera-Trnavského, či autora obľúbených divadelných hier slovenských ochotníkov Ferka Urbánka. Vznikom Republiky česko-slovenskej sa aj ich túžby zdali byť naplnené. V roku 1918 malo mesto do 17 000 obyvateľov, ich rady rozšírili po roku 1923 príslušníci armády. Presídlilo sa sem veliteľstvo posádkového pluku 23 „Amerických Slovákov“ z Bratislavy, rovnako aj poddôstojnícka škola a technická rota. Pluku velil „roduverný Slovák“, (vtedy) plukovník generálneho štábu, R. Viest. Armáda sa stala súčasťou života mesta. O kultúrne i spoločenské vyžitie Trnavčanov sa starali predovšetkým spolky so svojimi aktivitami, koncom 30. rokov minulého storočia ich tu pôsobilo do stotridsať.

V roku 1930 sa Trnava stala tretím najväčším mestom Slovenska (s počtom obyvateľov 23 971). Jej stavebný rozvoj, presahujúci za pôvodné mestské hradby, sa začal ešte pred prvou svetovou vojnou. Tak vznikla mestská štvrť Na bojišti, Za hradbami – predtým Spiegelsál, neskôr štvrť ľudovo zvaná Na vojenskom cvičišti. Koncom 30. rokov malo mesto okolo 2 200 domov, ale ťažkosti s vodovodom a kanalizáciou ešte vyriešené nemali, čo pre mesto s viac ako 27 000 ľuďmi predstavovalo značný problém.

Hospodárstvo mesta, a teda pracovné miesta (okrem malých a stredných podnikateľov, remeselníkov a obchodníkov), predstavovali miestny cukrovar, továreň bratov Fischerovcov na výrobu strojov, zvonov, kovu a železa, Coburgove banské a hutnícke závody (neskôr patrili pod Banskú a hutnú spoločnosť v Prahe). Parná elektráreň dokonca prispievala svojou produkciou aj Bratislave, čokolády z továrne Figaro poznali v tom čase v mnohých európskych krajinách a slad z Prvej trnavskej sladovne Leopolda Sesslera dokonca aj v zámorí. Mesto bolo sídlom viacerých peňažných ústavov (Živnostenský úverný, Tatra banka, Mestská sporiteľňa, Bratislavská všeobecná, či Slovenská ľudová banka). Obchod a podnikanie v meste sa úspešne rozvíjali aj vďaka dobrému komunikačnému spojeniu. V roku 1846 bol dostavaný celý úsek železnice Bratislava – Trnava. Konská železnica bola nesporne pokrokom, no bola pomerne drahá a nepostačujúca, a tak po zmene majiteľa a technickej prerábke začala v roku 1872 premávka s parným pohonom. Tu je malý chronologický náčrt, ktorý dokladá, ako sa Trnava spojila vďaka železnici s okolitým svetom:

Trnava mala predpoklady pre ekonomický rozvoj a ľudia v meste to aj vedeli využiť.

V druhej polovici 20. storočia sa mesto rozrástlo a v súčasnosti má okolo 70-tisíc obyvateľov. Naďalej je regionálnym centrom vzdelanosti (sídlia tu dve univerzity), kultúry, tradične je dejiskom mnohých zaujímavých spoločenských i športových podujatí. Keď sa povie v Trnave šport – pravdepodobne sa každému vybavia predovšetkým „bílí andelé“ – hoci najslávnejšie obdobie Spartaku Trnava bolo na prelome 60.-70. rokov minulého storočia. Vtedy získali päť majstrovských titulov a zúčastnili sa aj semifinále Európskeho pohára majstrov. Na slávnych rodákov tu nezabúdajú - jedno z centrálnych námestí Trnavy nesie meno Jozefa Herdu. Zápasník Jozef Herda bol zatiaľ jediným trnavským olympionikom, ktorý získal medailu na olympijských hrách – bola strieborná a stalo sa tak v roku 1936 v Berlíne.

Trnava je mesto s bohatou históriou a kultúrnymi pamiatkami: od roku 1987 je jej historické centrum mestskou pamiatkovou rezerváciou, ktorá sa najmä v posledných rokoch po rekonštrukcii naplno zaskvela. Okrem toho dáva pozitívne signály aj v ekonomickej oblasti. Vďaka nim sa už dnes Trnavčania tešia na prvé Peugeoty vyrobené u nich doma. Snáď bude aj tento globalizačný krok osožný predovšetkým pre Trnavu.

Fotogaléria na druhej strane článku.