Druhé najväčšie mesto Slovenska leží v Košickej kotline presne na opačnom konci republiky ako jej hlavné mesto. S Bratislavou ho - okrem večnej vzájomnej rivality - spájajú vetriská trápiace Košičanov snáď ešte častejšie ako Bratislavčanov.

Myslím, že mnohí z nás by na otázku „Ako by ste charakterizovali Košičana?“ odpovedali zhodným stereotypným tvrdením. Sú to prevažne ľudia ctižiadostiví, idú si za svojím cieľom veľmi húževnato až tvrdohlavo, všade si nájdu svojho „rodáka“, s ktorým si schuti podebatia v špeciálnej zmesi slovensko-maďarsko-východniarčiny, a hlavne: zásadne majú na vec názor úplne iný ako vy - Nekošičan. Čo to asi je, čo spôsobilo, že sú niečo extra, prečo sa nám zdá, že oni si o sebe myslia, že sú niečím mimoriadni? Trochu komplikované? Pozrime sa na niektoré historické fakty, ktoré sa možno podpísali pod špeciálny vývoj Homo Cassoviensis.

Bohaté archeologické nálezy dokumentujú kontinuálnu prítomnosť človeka v tomto priestore od neskorého paleolitu. Slovania sa tu usídlili pred príchodom Avarov v 5. storočí. Dnes ich pripomínajú starobylo znejúce názvy niektorých chotárov – Čermeľ, Pstružník, Blaten.

Prvá zmienka o Košiciach, resp. ich južnom predmestí, sa nachádza v ľubinskej listine (1230). V nej vystupujú Košičania ako obyvatelia vyspelej osady (Villa Cassa), kupujúci pôdu v extraviláne neskôr zaniknutej osady Ľubina. Z listiny ďalej vyplýva, že do Košíc sa v 12. storočí za panovania Gejzu II. prisťahovali nemeckí Sasi.

Košice vznikli z Horných (Superior Cassa) a Dolných Košíc (Inferior), ktoré sa už v 90. rokoch 13. storočia spomínajú ako „villa regia” – kráľovská obec, nezávislá od župana a cirkevných hodnostárov. Košickí mešťania boli rozhodní a odvážni – keď išlo o ich nezávislosť. Dokázali sa postaviť napríklad aj proti palatínovi Omodejovi. Ten dostal kráľovskú obec od kráľa Karola Róberta do daru a rozhorčení Košičania ho zabili a dokázali vyhrať aj súdny spor s jeho vdovou a synmi!

Slobodným kráľovským mestom sa stali po tom, čo Karol Róbert aj ich pričinením vyhral nad Omodejovcami a Matúšom Čákom bitku pri Rozhanovciach (15. júna 1312).

Košice boli významným remeselným a obchodným centrom oblasti. Potvrdzuje to aj najstarší dokument o existencii remeselníckeho cechu v rámci Uhorska - ide o stanovy košického kožušníckeho cechu z roku 1307. A je tu hneď ďalšie historické prvenstvo: 7. mája 1369 dostali od kráľa erb. Ide o prvé listinné udelenie erbu právnickej osobe - mestu - v Európe.

Dóm sv. Alžbety

Koniec 13. a prvá polovica 14. storočia boli pre mesto veľmi priaznivým obdobím, jeho obyvatelia obchodovali s Pruskom, hanzovými nemeckými mestami i Poľskom. Hospodársky rozvoj mesta sa odrazil aj v stavebnom ruchu, ktorý v ňom zavládol. V tom čase začali aj s výstavbou najimpozantnejšej budovy na hlavnom, šošovkovito pretiahnutom námestí (paradoxne ho Košičania nazývajú ulicou) - Dómu sv. Alžbety. Je to najvýchodnejšie v Európe ležiaca gotická katedrála bazilikálneho typu. Stavať ju začali okolo roku 1380, pokračovali v niekoľkých etapách. Z pôvodného zámeru postaviť päťloďovú baziliku vznikol nakoniec päťloďový kostol s priečnou loďou.

O význame Košíc v stredoveku svedčí aj ďalší primát, tentoraz medzi východoslovenskými mestami. Košice boli hlavným mestom tzv. Pentapolisu - zväzku piatich najvplyvnejších miest – ktorý tvorili Košice, Bardejov, Prešov, Levoča a Sabinov. Prvé dnes známe snemovanie poslov týchto miest sa konalo v Košiciach 19. apríla 1412.

Na Košice si robil zálusk kdekto. Napríklad husiti - Ján Jiskra z Brandýsa ich dobyl a nechával sa titulovať „pán Košíc”. Turkom sa to nepodarilo, v čase tureckého nebezpečenstva opevnené mesto prichýlilo mnohých utečencov. Koncom 15. storočia sa Košice zaradili k ďalším centrám európskeho obchodu a od panovníka si vyžiadali špeciálne privilegované právo na ochranu pred nežiaducim prílevom cudzincov (1453). V tom čase už počet obyvateľov mieril k desiatim tisícom.

Obdobie reformácie a protireformácie, protihabsburské stavovské povstania v 17. storočí (Bocskayovo, Betlenovo, Rákociho i Tökölyho) sa výrazne dotkli mesta a života v ňom. Obchod a remeslá začali postupne upadať, no paradoxne práve v tom čase (26.2. 1657) bola založená Košická univerzita s fakultami teologickou, filozofickou a filologickou. Koncom 18. storočia sa zmenila na pobočku Budínskej univerzity - Košickú kráľovskú akadémiu.

S rozvojom priemyslu a manufaktúrnej výroby sa Košice hospodársky skonsolidovali. Hlavnými príjmami mestskej pokladnice boli práve zisky z manufaktúrnej výroby, produkcie vína a poľnohospodárskych produktov. 18. storočie prinieslo prísnu rekatolizáciu, no začiatok 19. storočia zrovnoprávnenie náboženstiev, a tak sa v meste okrem evanjelikov a kalvínov (ich kostoly stoja v centrálnej historickej časti) spokojne usadzovali aj Židia (z Podkarpatia a z Haliče).

19. storočie prinieslo Košiciam hneď niekoľko noviniek modernej doby: v roku 1856 telegrafné spojenie so svetom, roku 1860 železničné s Miškolcom a r. 1870 spojenie s Prešovom a Kysakom v rámci Košicko-bohumínskej železnice. Vodovod, kanalizácia, verejné osvetlenie ulíc, plynofikácia, hromadná mestská doprava, prvé telefóny - to všetko robilo život zdravším a príjemnejším.

Mesto žilo aj bohatým kultúrnym a spoločenským životom. Stála divadelná scéna (dnešné divadlo J. Borodáča), múzeá, spolkové aktivity - predstavovali priestor pre vyžitie Košičanov. V poslednej tretine 19. storočia sa aj tu realizovala silná maďarizácia.

Košice v roku 1916

Košice sa stali súčasťou Republiky československej v posledný deň roku 1918. Nasledujúci rok rozčerili hladinu života v meste aktivity Slovenskej republiky rád. No nielen robotníckym hnutím bolo mesto živé. V roku 1924 ním po prvýkrát bežali pretekári Košického maratónu - predchodcu Medzinárodného maratónu mieru, ktorý sa stal symbolom Košíc. Veľký ohlas malo zavedenie rozhlasového vysielania, záujem vyvolalo aj objavenie „Košického zlatého pokladu“ na Hlavnom námestí (dovedna sa našlo 2920 zlatých mincí, tri zlaté medaily a zlatá renesančná reťaz). Mesto sa stalo sídlom prvej vysokej technickej školy na Slovensku (VŠT Milana Rastislava Štefánika), rozšírilo sa o nové, moderné štvrte za pôvodnými hranicami stredovekého mesta. Prvorepublikové Košice boli mestom s pestrou kultúrou a etnickou skladbou obyvateľstva. Košičania dokázali z tejto rôznorodej zmesi ťažiť, urobili z nej svoju špeciálnu devízu.

Po Viedenskej arbitráži sa Košice stali súčasťou horthyovského Maďarska, sám Horthy prišiel do mesta na bielom koni a Košičania ho vítali. (Tu si dovolím malú špekuláciu: o Nitru sa zvádzal v čase arbitráže veľký boj, a tak nakoniec „zostala na Slovensku“, Košice - druhé najväčšie centrum krajiny - boli dané k dispozícii. Prečo asi?) Nasledovali tlaky maďarizácie vo verejnom živote, protižidovské opatrenia tu začali byť realizované až v roku 1944. Väčšina košických Židov však bola deportovaná.

Koniec druhej svetovej vojny na území Slovenska je spojený s niekoľkými zásadnými udalosťami. Podpísanie Košického vládneho programu 5. apríla 1945 - vyhlásenie československej vlády - k nim určite patrí. Povojnové roky priniesli Košiciam Lekársku fakultu, Vysokú školu poľnohospodársku a lesného inžinierstva, Vysokú školu veterinársku - jedinú svojho druhu na Slovensku. 1. apríla 1959 bola podpísaná zakladajúca listina Východoslovenských železiarní (stavať sa začali 4.1. 1960) a doteraz patria k významným priemyselným komplexom Slovenska.

Dnešné Košice - predovšetkým ich historická, pre turistov atraktívna časť - ponúkajú veľké množstvo možností na strávenie príjemných chvíľ. Pešia zóna s umelým vodným kanálom, zrekonštruované historické budovy, posedenie pri hrajúcej fontáne, urastení rikšiari (v Pekingu takých nenájdete). Košice mali vždy cveng, ale jasnejšie sa rozozneli počas primátorovania Rudolfa Schustera. Schopný manažér a iluzionista urobil z historického jadra mesta pulzujúce epicentrum diania. Verejný priestor Hlavného námestia odklial a pritiahol naň zástupy domácich i hostí vo väčšom počte ako za komunistov na prvého mája. Len samotní Košičania a dnešní mestskí páni vedia, za akú cenu. Od roku 1994 „zaviedol“ 7. máj ako oficiálny sviatok - Deň Košíc. Do ulíc vtiahol atrakcie dovtedy nevídané: krájanie maxi-makovníka, tancovanie masovej makareny, ukážky remesiel na Hrnčiarskej ulici, prehliadka plavidiel na Hornáde („Košické Benátky“). Vysvietené vianočné Košice s trhmi, živým betlehemom a večernými vystúpeniami sú tiež normálnou súčasťou života jeho obyvateľov. Všetky tieto aktivity znovuoživili lokálpatriotizmus Košičanov, dokonca i tých mladých. Košice dnes – to nie je iba zábava pouličná, ale aj kultúra a umenie, ktoré ponúkajú miestne divadelné scény, koncertné sály, priestory galérií a múzeí. V meste pôsobí zatiaľ jediné rómske profesionálne divadlo na Slovensku, rómske konzervatórium, ale tu stojí aj novinármi obľúbený Luník IX. V Košiciach sídlia štyri univerzity, banky, napriek problémom so zamestnanosťou tu panuje čulý obchodný ruch, rozvíja sa súkromné podnikanie.

Košičania sú na svoje mesto hrdí, dodnes hovoria mnohí medzi sebou „môjmu kmeňu nezrozumiteľnou rečou“. Sú výsledkom stáročného miešania etník, kultúr, historických skúseností a ľudských osudov, ktoré sa na tomto geopriestore odohrávali. Predstavujú pre mňa zvláštny druh ľudí - lokálpatriotov a svetoobčanov zároveň. Sú provokujúci, často nepochopiteľní, ale aj zaujímaví - ako ich mesto.

P.S.: Niet nad zažitú skúsenosť!

Košice podľa sčítania v roku 2001:
spolu :	236 093 obyvateľov
Slováci:	210 340
najpočetnejšie národnostné menšiny:
Maďari:	8940
Rómovia:	5055
Česi:	2803
Rusíni:	1279
Ukrajinci:	1077