Na križovatke dvoch starovekých obchodných ciest, južne pod dvoma karpatskými priesmykmi (Duklianskym a Tyličským), leží bývalé slobodné kráľovské mesto. Svoj rozkvet zažilo v stredoveku a modernizácia mu paradoxne utlmila rozlet. Ako v tridsiatych rokoch minulého storočia zaznamenal vo svojej knihe (1935) školský inšpektor Bartolomej Krpelec: „Kto by si všimol dnešný výzor, rozličné okolnosti a najmä odľahlosť Bardejova, mohol by myslieť, že mesto bolo menej významným bodom východného Slovenska. ... V stredoveku hospodársky a premávkove bol živým a kvitnúcim mestom. Dnes pre nevýhodné hospodárske a komunikačné pomery možno ho pokladať za málohybné. Upadať začalo asi pred 150-200 rokmi, keď už vymieral, hynul starý duch mesta a uplatňoval sa istým tempom duch nový.”

Kedy a ako vznikol Bardijov (čítaj tvrdo), lebo tak sa mesto pôvodne volalo, o tom nemáme seriózne doklady. Spoľahlivá informácia (ak nepočítame archeologické nálezy sídlisk rozličných kultúr – napríklad nález nástroja z doby kamennej v neďalekom Zborove) je až v listine z čias Bela IV. z roku 1247. Hovorí sa v nej o porušení hraníc mestského majetku prešovskými Nemcami, ktorí sa v časoch Gejzu II. usadili v Prešove a jeho chotár rozširovali na úkor bardejovského. Bardejovskí mnísi cisterciáti preto napísali panovníkovi sťažnosť. Povedľa slovenskej osady si začiatkom 14. storočia založili „hostes”, teda nemeckí kolonisti zo Sliezska, mesto. Strategická poloha mesta a jeho agilní obyvatelia - šikovní kupci a remeselníci - nesporne pripeli k tomu, že v roku 1376 bolo povýšené na slobodné kráľovské mesto. Obchodné cesty viedli Bardejovčanov okrem Uhorska a Poľska aj do Ruska, Nemecka, na Balkán, do Dalmácie, Talianska a Malej Ázie. No nielen obchod a remeslo prinášali mestu slávu. Nebyť písomných záznamov, tak sme dnes sotva tušili, že v okolí Bardejova sa ťažilo striebro a zlato. Dolovať ho pravdepodobne vo väčšom množstve začali práve nemeckí osadníci.

Bardejov sa počas svojej slávnej minulosti stal známym aj ďalšími špecialitami - jednou z nich bola výroba ľanového a konopného plátna. Vďaka svojej kvalite bola privilegovaná a chránená kráľom Žigmundom (1420). Dodnes majú niektoré časti mesta v názve túto činnosť: Starý Blich, Mičkove Blichy (z nemeckého slova bleichen - bieliť).

V prvej polovici 15. storočia malo mesto okolo 500 domov a obývalo ho približne 3000 obyvateľov. Malo vybudovaný dokonalý fortifikačný systém a o jeho bezpečnosť sa starali vlastní mestskí žoldnieri. Aj nasledujúce storočie bolo obdobím rozkvetu mesta. Architektonické skvosty v historickom jadre mesta (práve vďaka nim je Bardejov na zozname európskeho kultúrneho dedičstva) i záznamy v archívoch nás na to upozorňujú. Medzi najvzácnejšie pamiatky patrí kostol sv. Egídia, stavba neskorogotickej architektúry so súborom jedenástich gotických krídlových oltárov, goticko-renesančná radnica (vraj druhá najstaršia stavba s renesančnými prvkami na sever od Álp) zaujme všetkých nádhernými detailami, okrem iného aj stoosemnástimi figúrkami predstavujúcimi jednotlivé remeslá. Jedna z nich, s holým pozadím, tam bola údajne umiestnená kamenármi na protest - mešťania im nezaplatili dohodnutý honorár. Na radnici sú však rozhodne zaujímavé aj iné detaily - latinské nápisy v podpraží vstupného portálu arkiera „Uvažuj skôr, než rozhodneš” a na portáli jednej z miestností „Pomáhať chudobným je spravodlivé”.

Bardejov hral významnú úlohu aj pri šírení reformného hnutia v Uhorsku. Stal sa centrom protestantizmu v rámci celého Slovenska, nazývali ho druhým Augsburgom. Tlačiareň Davida Gutgesella bola jednou z prvých na Slovensku a bardejovské školy (v roku 1539 bolo evanjelikmi založené gymnázium) i cenná knižnica boli vyhľadávané synmi najpoprednejších rodín Uhorska.

Obdobie protireformácie a nábožensky motivovaných nepokojov a povstaní sa Bardejova dotýkali hmatateľne. Do povstania Štefana Bocskaya, Juraja Rákoczyho a Fraňa Vesselényho sa bardejovskí mešťania aktívne zapojili.

Na začiatku 19. storočia stratilo mesto charakter pevnosti a začalo sa rozrastať za mestské hradby. Pozemky okolo hradieb boli medzi mešťanmi rozdelené na záhrady a stavebné parcely. Mesto prežilo obdobie latinčiny, v polovici 19. storočia aj nemčiny (ešte v roku 1787 po voľbe mestských zástupcov museli pre neznalosť tohto jazyka jedenástich prepustiť!) a 11. augusta 1840 mestská rada prijala uznesenie, že sa v meste bude úradovať po maďarsky. Druhá polovica 19. storočia priniesla ešte iné zmeny poznačujúce vzhľad mesta: postavili tu mestský valcový mlyn (1884), novú tlačiareň (1885) a železnicu (1892). Práve železničné spojenie Bardejova so svetom bolo nesmierne dôležité, lenže železnicu, na ktorú mesto dalo 269 tisíc zlatých, zničila rok po otvorení povodeň. Stavali sa aj ďalšie verejné budovy - mestský chudobinec, mestský hotel, mestská divadelná dvorana, nemocnica, štátne školy (ľudová, meštianka a gymnázium), detská opatrovňa (ženy totiž začínajú prenikať do verejného života mesta a sú častejšie zamestnané).

V prvom desaťročí 20. storočia bol už Bardejov výrazne pomaďarčený, predovšetkým jeho hlavné mestotvorné vrstvy - inteligencia, podnikatelia, remeselníci i obchodníci. Na zasadnutí 1. novembra 1918 totiž mestská rada v Bardejove zaujala protestné stanovisko proti československej realite vyhlásením, že na východe slovenská a rusínska národná otázka neexistuje. Ešte v decembri roku 1918 úradovala správa mesta po maďarsky. Až 9. januára 1919 župan Fábry rozpustil staré maďarské úrady a zriadil župný úrad so sídlom v Prešove a 2. februára 1919 prevzal slávnostne pod svoju správu aj mesto Bardejov.

Obdobie prvej Československej republiky (1918-1938) sa v Bardejove prejavilo hospodárskou i politickou pasivitou. Vývinu mesta poškodilo, že bolo koncovou železničnou stanicou, nemalo železničné spojenie do Poľska a na Kežmarok, Poprad, Medzilaborce a Vranov. Úplne chýbalo akékoľvek vyhovujúce spojenie so západným Slovenskom. Zlá hospodárska situácia v meste vyvolala silnú vlnu vysťahovalectva do Ameriky.

Prácu v meste ponúkali tri mlyny, jedna tehelňa, pivovar, elektráreň, dve mestské píly, pôsobilo tu viac ako dvesto remeselníckych dielní - nestačilo to. Zábavu a spoločenské vyžitie nachádzali Bardejovčania v spolkoch, záujmových združeniach, ale lákali ich aj krčmy (v roku 1935 ich bolo 29), jedna kaviareň a hotel. Inú možnosť trávenia voľného času poskytovali knižnice (Matice slovenskej, Sokolskej jednoty, Orla, učiteľská, aj rabína Halberšteina), šesť kostolov, múzeum a divadelná miestnosť, slúžiaca aj ako kino.

S mestom a jeho životom boli úzko prepojené Bardejovské kúpele. Prvá správa o nich pochádza z roku 1505, keď boli už známe liečivé účinky minerálnych vôd a vybudovali sa tu prvé kúpeľné kabíny. Kúpele navštívili aj rôzne významné osobnosti: 1809 sa tu liečila druhá manželka Napoleona I. Mária Lujza, navštívil ich ruský cár Alexander I. Aj manželka cisára Františka Josefa I., cisárovná Alžbeta, strávila v ich príjemnom prostredí istý čas po nervovom zrútení zo samovraždy jej syna, korunného princa Rudolfa. V 19. storočí boli postavené liečebné domy Alžbeta a Astoria. Prvá i druhá svetová vojna prerušili sľubný vývoj kúpeľov. Až koncom 50. rokov 20. storočia začala ich intenzívna rekonštrukcia i výstavba. Pokračovala aj v 70. a 80. rokoch, keď bola postavená nová kolonáda a ďalšie liečebné domy.

Skanzen - múzeum ľudovej architektúry - uprostred kúpeľov je častým miestom návštev kúpeľných hostí. Je prvým svojho druhu na našom území. Približuje najrozšírenejšie varianty obytných domov, hospodárskych a sakrálnych stavieb v tejto časti Karpát. Jeho výstavba začala v roku 1960 prenesením objektu z Fričky a v lete 1965 sa inštalácia objektov drevenej architektúry na svahoch kúpeľného údolia sprístupnila verejnosti.

Obdobie po druhej svetovej vojne znamenalo pre Bardejov rozvoj v intenciách socialistickej industrializácie a urbanizácie. V rokoch 1946-70 sa tu postavilo viac ako 71% z celého bytového fondu, počet obyvateľov sa v rozmedzí rokov 1948-70 zdvojnásobil. Tieto údaje boli donedávna chápané ako ukazovatele pozitívneho rozvoja mesta, dnes ich prehodnocujeme. Kvantita nie vždy znamená aj kvalitu života.

Faktom však ostane, že v roku 1950 bol Bardejov vyhlásený za mestskú pamiatkovú rezerváciu a začala sa intenzívna obnova jeho historického jadra. Za záchranu a obnovu kultúrneho dedičstva dostal v roku 1986 Európsku cenu, zlatú medailu Medzinárodného kuratória ICOMOS pri UNESCO so sídlom v Hamburgu ako prvé mesto na Slovensku.

Bardejov bol známy svojím obuvníckym priemyslom, prácu tu ponúkali aj strojárne, potravinárske závody a menšie výrobné družstvá. Ako konštatuje etnologička V. Feglová: „Obyvateľstvo sa po roku 1945 orientovalo na vzdelanostne nenáročné robotnícke povolania... rustikalizácia a proletarizácia kultúry sa prejavila aj po roku 1989 preferovanými hodnotami: najmä menšou podnikavosťou a kolektivistickými tradíciami.”

Takéto charakteristiky určite sadnú na obyvateľov mnohých miest na Slovensku. Veď s nesamostatnosťou typu – „štát sa má o svojich občanov starať, aby sa im dobre žilo” sa stretávame denne.

Bardejov sa v súčasnosti aktívne angažuje v podnikaní v rámci Karpatského regiónu. Jeho historické, kultúrne pamiatky i blízke kúpele sú ešte stále „esami v rukáve”, ktoré čakajú, kto ich vytiahne a podnikavo využije - v prospech mesta a jeho obyvateľov.

Pramene:

B. Krpelec: Bardejov a okolie, 1935
Ľ. Hromadová - R. Hriadelová: Bardejov. Pamiatková rezervácia, Bratislava 1977
V. Krivý - V. Feglová - D. Balko: Slovensko a jeho regióny, Bratislava 1996