Portugalský románopisec, básnik, prekladateľ a žurnalista José Saramago sa výraznejšie do povedomia medzinárodnej verejnosti dostal až po roku 1998, keď mu bola udelená Nobelova cena za celoživotné dielo. Hoci toto ocenenie, všeobecne považované za najprestížnejšie v literárnej brandži, často sprevádzajú polemiky najmä o politických motiváciách poroty, pri tomto autorovi asi len málokto zapochyboval o oprávnenosti ceny. Saramago je totiž v kontexte súčasnej svetovej prózy naozaj jedinečný autorský zjav, čo potvrdzuje aj kniha Baltasar a Blimunda, ktorá nedávno vyšla v češtine.



Len málokedy sa tunajšiemu čitateľovi stáva, že významný európsky román sa najprv objaví v slovenskom, až oveľa neskôr v českom preklade. Knihu Baltasar a Blimunda však domáci znalci už dlhšie poznajú pod názvom Povesť o kláštore (Tatran, 1989). Saramagovi navyše v slovenčine vyšiel aj román s prvkami fantastiky Mesto slepých (Slovart, 1999), dnes už, paradoxne, ponúkaný v knižnom výpredaji, čo je obzvlášť smutné v dobe, keď sa bestsellermi stávajú kadejaké sezónne kvázi senzácie.


Už po niekoľkých vetách je zrejmé, že Baltasar a Blimunda je román výnimočný po obsahovej i formálnej stránke. Upúta už samotné grafické usporiadanie textu, ktorý takmer nie je členený na odseky. U Saramaga však nejde o literárny prúd vedomia. Jeho aktuálny, vyspelý štýl funkčne využíva dlhé, barokové súvetia, prelínanie časových rovín a z interpunkčných znamienok si vystačí iba s bodkami a čiarkami. Dialógy bez úvodzoviek však nie sú pre autora samoúčelnou štylistickou exhibíciou, ale vyplývajú z rozprávačskej stratégie. Príbeh o Baltasarovi, mužovi bez ľavej ruky a jeho žene Blimunde, ktorá vidí do ľudských duší, sa totiž valí v mnohých vrstvách i smeroch a hoci občas pôsobí ako nesúrodá mätež, v skutočnosti je vzácne jednoliaty a oplýva zriedkavým bohatstvom významov.

Hoci je Saramago literárny samouk a vzhľadom na svoj sociálny pôvod oficiálne dosiahol len základné vzdelanie, dnes disponuje závideniahodnými encyklopedickými znalosťami. V románe sa však jalovo nepredvádza, ale detailnú historickú faktografiu využíva pre väčšiu presvedčivosť rozprávania a prepojenie deja s dejinami Iberského polostrova.
Leitmotívom knihy je stavba kláštora v Mafre, ktorá započala roku 1711 na príkaz kráľa Joaa V., zvaného aj „Kráľ Slnko“. Monumentálny projekt sa zrodil po porade s klerikmi z panovníkovej vďačnosti, keď mu manželka Anna Maria Rakúska po troch rokoch manželstva konečne porodila dediča trónu.

Zásadnou postavou deja je však jezuita, vynálezca a kazateľ Bartolemeo Lourenco de Gusmao, významný portugalský vzdelanec 18. storočia. Podľa nepotvrdených historických zdrojov sa mu roku 1709 podarilo skonštruovať aerostat, predchodcu lietadla a vzlietnuť s ním nad Lisabon. Gusmaovi pri zostrojovaní technického čuda pomáhajú spoločenskí vydedenci Baltasar a Blimunda, ktorí na pozadí dokončovania „vtákostroja“ rozvíjajú svoju nezvyčajnú citovú a telesnú lásku. Lietajúci stroj sa však znepáči všemocnej inkvizícii, ktorej moc bola aj v časoch osvieteného monarchu ešte stále na vrchole.
Reálne historické pozadie majú v románe aj ďalšie postavy – taliansky skladateľ Domenico Scarlatti alias „Šarlat“, ktorý pôsobil na portugalskom dvore, alebo autor bábkových komédií António José da Silva.

Samotný Saramago sa predstavuje vo svojej typickej epickej pozícii vševediaceho rozprávača. Minulosť však podáva cez prizmu súčasnosti, čiže na charakteristiku historických reálií často využíva predmety a okolnosti známe iba z dnešného sveta. Táto metóda sa nazýva „scudzovací efekt“ a jej zámer je zrejmý – satirou historickej doby poukázať na neduhy dneška. Neustála prítomnosť autora v texte je typickým znakom postmodernej literatúry, ktorá rada dáva čitateľovi na vedomie, že nie je myslená smrteľne vážne, je iba hrou, nie je skutočnosťou, ale iba jej znakom. Presvedčený ľavičiar a neúnavný bojovník za ľudské práva Saramago však román využíva aj na neúprosnú kritiku moci – politickej i cirkevnej. Hlavne záverečná scéna, v ktorej sa dominikán pokúsi znásilniť Blimundu, predstavuje mníchov ako perverzných pokrytcov, čo nezmyselne taja svoju telesnosť – po literárnej stránke je brilantná pasáž ako vystrihnutá z gotického hororu.

Nemilosrdná kritika cirkvi je vôbec Saramagovou obľúbenou témou, ktorá v katolíckom Portugalsku spôsobila nejeden škandál. Na protest proti snahám o cenzurovanie svojho diela sa spisovateľ roku 1993 dokonca odsťahoval zo svojej rodnej krajiny a v súčasnosti žije na Kanárskych ostrovoch. Aj v románe Baltasar a Blimunda s cirkevnou vrchnosťou polemizuje úvahami o jednorukom bohu alebo si z nej bohapusto strieľa opismi nadväzovania erotických známostí medzi veriacimi počas omše v kostole.


Saramago za prvoradú úlohu románopisca považuje umenie rozprávať príbehy a sám to v Baltasarovi a Blimunde opäť dokázal prvotriedne. Na čitateľovi je už len, aby lúštil mnohoznačné významy knihy a pri čítaní vychutnával stále nové estetické pôžitky.

José Saramago: Baltasar a Blimunda (Odeon, 2002)
Preklad Marie Havlíková, 368 strán