Grafický dizajnér, typograf a pedagóg Peter Biľak (1973) pochádza z Košíc, no už päť rokov žije v Holandsku. Vyštudoval bratislavskú Vysokú školu výtvarných umení a vzdelanie si rozšíril na umeleckých akadémiách v Paríži, v Maastrichte a na študijných pobytoch v USA a vo Veľkej Británii. Je tvorcom písiem Fedra, Eureka a ďalších. Pred tromi rokmi založil časopis Dot Dot Dot. Vydal knihy Nečitateľnosť (1995) a Transparentnosť (1997) a v rôznych magazínoch pravidelne publikuje články. Prednáša na viacerých vysokých školách v Holandsku a pravidelne aj v zahraničí. Pôsobí ako porotca odborných súťaží a kurátor výstav. Je držiteľom viacerých medzinárodných dizajnérskych ocenení.

V akom veku si si začal viac všímať vizuál ako obsah kníh a časopisov? Odkedy pozorne vnímaš, ako je urobený plagát, typografia knihy či obal výrobku?

Priznám sa, že za toto sa priam hanbím. Je to môj prvý reflex. Keď chytím do ruky knihu, ihneď sa pozriem, ako je urobená typografia, aké grafik zvolil písmo a ako ho vysádzal. Je to hrozné, keď sa nad tým zamyslím. Ale s dizajnom pracujem tak intenzívne a často, že tradičné vnímanie mám celkom zablokované. (smiech) Až potom začnem text čítať. Každý produkt je však zložený z viacerých elementov a ide o to, ako sú skombinované, aký je súhrnný dojem. Dizajn je rovnako dôležitý ako obsah, lebo ak prvý dojem vyvolá zlú ilúziu, pozmení tým aj celkový dojem z diela. Nespomínam si presne, kedy sa to začalo. Naplno asi na strednej škole, keď som si do knižiek a zošitov kreslieval písmená a obrázky a opravoval som to, čo sa mi v nich nepáčilo. Holandský dizajnér Ootje Oxenaar, ktorý vytvoril najnovšie holandské bankovky a venuje sa knižnému dizajnu, je posadnutý do takej miery, že keď si kúpi novú knihu, ktorá má druhú stranu obálky bielu, nakreslí si vlastný obal. To je isto prehnané, ale chápem, že na veci, s ktorými človek pracuje, je, prirodzene, veľmi senzitívny.



Bol si typické výtvarnícke dieťa, ktoré prešlo od Ľudovej školy umenia cez „Šupku“ na Vysokú školu výtvarných umení a potom sa vrhlo do života slobodného umelca?

Áno, chodil som na ĽŠU. Ale potom som mal na košickej ŠUPke na odbore úžitkovej grafiky problémy s mnohými predmetmi. Vôbec sa mi na tej škole nepáčilo a rozmýšľal som, či tam vôbec zostať. Prvé dva roky som fakt trpel. Až v štvrtom ročníku som konečne začal chápať, čo by som asi chcel robiť. Spočiatku som si nebol istý, či je to pre mňa dobré prostredie. Mnohí spolužiaci tam prišli pre únik pred gymnáziami a matematikou, chémiou či fyzikou. Mne sa prírodné vedy páčili. Nešlo mi o izoláciu pred ostatnými odbormi, nechcel som ich iba nahradiť umením.

Ako spätne vnímaš roky strávené na Katedre grafického dizajnu na VŠVU? Ovplyvnil ťa tam niektorý profesor zásadnejšie, alebo to bolo len nutné zlo, lebo „diplom predsa treba mať“?

V období, keď som tam bol, to bola jediná škola tohto typu, takže človek nemal z čoho vyberať. Ale cítil som tam hlavne nadšenie z inšpiratívneho prostredia. Stretol som sa ľuďmi, ktorí mali rovnaké záujmy ako ja, čo bolo asi najdôležitejšie. To pre mňa znamenalo viac ako profesori i samotné práce, čo som tam vytvoril. Navyše som vtedy prvý raz v živote býval na internáte a veľa času som strávil debatami, diskusiami s podobne zameranými ľuďmi.

Výrazný prúd v súčasnom grafickom dizajne, ale už aj v životnom štýle istej skupiny ľudí, reprezentujú prestížne globálne časopisy ako Wallpaper alebo Nylon. Okrem precíznej vizuálnej stránky ponúkajú aj príťažlivý obsah, tvorený špičkovými autormi. Je ti blízke takéto chápanie grafického dizajnu?

Môj vzťah k Wallpaperu sa v rôznych fázach menil. Spočiatku som oceňoval, že vznikol časopis o dizajne, ktorý sa snaží byť veľmi prístupný. Hoci úplne najskôr som neznášal, ako zjednodušujú mnohé veci. Témy redukovali do sloganov. Ale páčilo sa mi, že diskusia o dizajne sa presúva aj mimo úzkej komunity samotných jeho tvorcov. Problém súčasného dizajnu je aj v tom, že na konferenciách alebo v špecializovaných časopisoch komunikujú výlučne znalci, ktorí ho zároveň aj tvoria. A pritom hovoria o veciach, ktoré sa týkajú oveľa väčšieho počtu ľudí, v prvom rade klientov a novinárov. Bolo by skvelé, keby články, aké sa objavujú vo Wallpaperi, mohli vychádzať v bežných novinách, čo je naďalej veľmi zriedkavé. Podobne ako dizajn samotný, aj diskusia o dizajne by sa mala orientovať na širšie publikum.

Podľa ročníka narodenia si príslušníkom vizuálnej generácie, čo je pojem, pod ktorý sa už dnes zahŕňa naozaj kadečo. Ako ho vnímaš ty, cítiš sa byť súčasťou?

Takýchto pojmov som sa odjakživa bál. Majú pre mňa príchuť brandingu a cieľových skupín rôznych korporácií. Veciam s logami sa celkom vedome vyhýbam, pretože s nimi by som veľmi rýchlo zapadol do niektorej kategórie. Je zvláštne, aký je dnes problém zohnať tričká, ktoré nemajú logo. Nechápem, prečo by som mal nosil oblečenie, čo je identifikované nejakým labelom.

Takže anti-brandista? :-)

To je takisto label ako hocaký iný. Preto mi je cudzie zjednodušovanie časopisu Adbusters takisto, ako zjednodušovanie Wallpaperu. Nechcel by som zapadnúť ani do jednej alebo druhej kategórie. A nemienim ani nosením značiek čokoľvek propagovať, dávať niekomu najavo – skôr ako ma spozná – kam patrím. Som citlivý na to, aby som nemal oblečenú jedinú vec s logom. Samozrejme, niekedy cielene chcem mať tričko s nápisom, ale nič ako Calvin Klein, GAP, alebo Nike, ak nesúhlasím s tým, čo tieto firmy robia.



Lenže čo potom štýlové logo Macintosh na kryte tvojho notebooku? Je pre teba ako dizajnéra Mac len technická pomôcka, alebo ti je blízky priam kultový štatút, ktorý táto značka v tvojom odbore získala?

Isto, je to značka. (smiech) Ale v tomto prípade je u mňa reklamná kampaň až ďaleko za technikou. Lebo po technologickej stránke je Macintosh naozaj výborný a neviem si predstaviť, že by som pracoval s iným počítačom. Mac prešiel rôznymi etapami. Terajšiu kampaň Think Different chápem ako nevyhnutné zlo. Tvrdí sa v nej, že ľudia, ktorí používajú Mac, sú automaticky iní, kreatívni, čo je, samozrejme, nezmysel. Sledujem vývoj grafických technológií už dlhé roky a firma Apple v tomto smere nemá konkurenciu. No svietiace jabĺčko by som si mal asi zalepiť. (smiech)

Slovenská umelecká komunita je z mne nie celkom pochopiteľných dôvodov rozdelená na dve veľké skupiny, na takzvaných „ozajstných“ a na úžitkových výtvarníkov. Grafický dizajn sa u nás nielen v akademických kruhoch považuje za akési remeslo, „veď robiť s počítačom sa predsa môže naučiť každý“. Ako tento stav u nás vnímaš pri pohľade zvonka? Jestvuje podobné chápanie dizajnu aj v Holandsku?

V Holandsku je zasa iný extrém, hovorí sa, že tam je každý druhý človek grafický dizajnér. A je na tom kus pravdy, pretože dizajnérov i odborných škôl pre nich je naozaj veľmi veľa. Odkedy prednášam, nevychádzam z úžasu, že v Holandsku pribúdajú každý rok tisícky absolventov grafického dizajnu. Samozrejme, zďaleka nie všetci sa vo svojom odbore uplatnia. No nedávno som v Barcelone počul zaujímavú vec. 90. roky boli považované za roky dizajnu, táto profesia bola veľmi trendy. Tohto roku mi tvrdili, že v Španielsku je už najvyhľadávanejšou profesiou šéfkuchár. Dnes tam každý vraj chce byť šéfkuchárom. (smiech) A pokiaľ ide o delenie na pravých a nepravých umelcov, sám som nikdy nič také nerobil. Prosto sa snažím robiť to, čo robím, vytrvalo a najlepšie, ako viem.

Pokračovanie na druhej strane článku.