Máme za sebou dva večery Bratislavských jazzových dní. Festival v tejto chvíli ťažko hodnotiť ako celok, tak si prečítajte aspoň report z prvých dvoch večerov, zajtra tu nájdete večer tretí. Prípadne sa môžeme aj porozprávať/pohádať vo fóre k článku.

Kompletný bulletin s informáciami o účinkujúcich nájdete tu.

Trnavský kvartet Fuse Jazz – veľmi zdatní mladí hudobníci, vychádzajú z fusion 80. rokov, počuť Coreov Elektric Band, staršieho Scofielda a podobne. Je očividné, že lídrom je bubeník, rytmické štruktúry sú prepracované a kapela pekne ťahá. Tu sú bratia Bugalovci, gitarista Michal je spoluskladateľ. Na fotku sa nezmestili basgitarista Juraj Gregorík a klávesista Eugen Vizváryi.



Maďarských Djabe som počúval len na pol ucha, lebo sme sa pripravovali na naše vystúpenie v Jazzovej kaviarni. To je taká sympatická inštitúcia so stolíkmi, kde si môžete zobrať nápoje a pozerať na živé vystúpenia kapiel alebo na projekciu zo sály. Takto sme si pozreli aj kúsok izraelského saxofonistu Gilada Atzmona, ktorý hrá veľmi energicky, v jeho hre cítiť osobnosť. Aj z anglickej kapely išla veľká energia. Menej sa mi páčia jeho patetické politické prejavy (Atzmon nesúhlasí s politikou Izraela voči Arabom, preto z krajiny odišiel). Mne osobne až tak nesedeli etno veci, kde využíva stupnice a postupy zo židovskej, arabskej a balkánskej hudby, viac sa mi páči, keď hrá „jazzíky“.

A tu sme my, Take One (po slovensky Také Oné). Neviem, koľko na Slovensku pôsobí jazzrockových kapiel, ale mám pocit, že tento večer hrala na BJD väčšina z nich. Hralo sa nám fajn, ohlasy boli dobré (nielen od kamarátov:-) a pekne sme sa muzikantsky porozprávali s hosťujúcim trubkárom Ľubom Priehradníkom. Takto na pódiu si s niekým pokecať cez nástroje je oveľa príjemnejšie, ako rozprávať sa pri pive.

Hviezdou piatkového večera bol slávny americký barytónsaxofonista Ronnie Cuber. Priviedol si mladú, kompletne čiernu kapelu a hrali všeličo, od tradičnejšieho jazzu, cez latinskoamerické veci, až po soul/funk/jazz. Bolo to pekné, aj keď práve pocit orgazmu som nemal. Cuber sa mi páči, ako vie neznudiť, pretože hrá vecne a nie je „utáraný“ (zvuk nástrojov ako flauta či barytónsaxofón sa dosť rýchlo preje).

Sobotňajší večer sme zažili dav. PKO pojal asi dva a pol tisíca ľudí. Podľa niektorých indícií prišla veľká časť tohto davu na Dana Bártu. Ale poďme po poriadku.

Program začala poľská avantgardný formácia kontrabasistu Ryszarda Tymona Tymańskeho, ktorú sme sa rozhodli prezieravo absolvovať v jazzovej kaviarni. Dobre sme urobili, lebo sme z blízkeho pohľadu kamier videli rôzne neortodoxné hráčske postupy, napríklad klavirista si vyrobil preparovaný klavír tak, že roztrhal notový papier a poukladal kúsky na struny. Vlastné kompozície boli väčšinou typu „jazz v ničom“, ničím je myslená tónina. Hudobníci sa navidomoči veľmi bavili, občas vyrobili aj čosi ako performance. Niektoré časti ma aj celkom zaujali (konkrétne jedna pesnička, ktorá mi pripomínala Namyslowskeho), ale to je tak asi všetko.

Na obrázku je klavirista Sławomir Jaskułke v akcii. Na pódiu sa pripravuje Traditional Jazz Band z Lučenca.

Neviem, či budem mať dnes (v nedeľu) silnejší zážitok, ako z vystúpenia Dana Bártu a jeho skupiny Illustratosphere. Rovnomenný album z roku 2000 z duše milujem a len sa potvrdilo, že Bárta ma „baví“ tak, ako hádam žiaden žijúci biely spevák. A to myslím v celosvetovom kontexte. Je absolútne brilantný, citlivý a občas nežný, spieva neuveriteľne náročné veci a jeho kapela – Robert Balzar (kontrabas, basová gitara), Jiří Slavíček (bicie), Jaroslav Frídl (gitara), Filip Jelínek (klávesy, perkusie), Stanislav Mácha (klavír, elektrický klavír) – mu geniálne asistuje. Táto hudba uteká zo všetkých škatuliek, cítiť neuveriteľnú prácu na sebe a do všetkého preniká veľká pokora. Bárta je navyše sympatický a charizmatický človek. Mimochodom, celý koncert moderoval v čistej slovenčine bez prízvuku.

Na kubánsko-brazílsku skupinu Julio Barreto Latino World som sa pripravil, lebo som mal CD. Táto hudba ma potešila, je to moderné fusion, žiadne karnevaly v Riu alebo kubánske tancovačky, aj keď na CD sa mi zdala mierne „inžinierska“ a od koncertu som čakal väčšie nasadenie.

Podľa všetkých objektívnych kritérií to bolo fajn. Bubeník Julio Barreto, ktorý vyzerá ako mladý učiteľ z Havany, je skutočný diabol za bicími, a ostatní hudobníci – Eduardo „Dudu“ Penz (basová gitara), Ademir Candido (gitara), Leandro Sain-Hill (tenorsax, sopránsax) – s ním poctivo držia krok. Ale napriek tomu sa mi to nedostalo pod kožu. Možno preto, že som takúto hudbu hodne počúval aj v originálnejších interpretáciách a človek si nemôže pomôcť – ak raz ochutná Lagavulin alebo Talisker, nemôže tvrdiť, že Johnie Walker Red Label je tá najväčšia bomba (aj keď nič proti nemu). Obecenstvo bolo našťastie uspokojené a skupina hrala dlho, predlho.

Na záver večera sa dostavila únava a dvadsaťčlenná britská formácia Jazz Jamaica All Stars, ktorej riaditeľom je renomovaný kontrabasista Gary Osby. Mám zmiešané pocity. Od big bandu úprimne očakávam „odvaz“, a toto sa mi zdalo pri všetkých schopnostiach hudobníkov a aranžéra akademické a nie som si celkom istý, či reggae a ska podklady sedia s jazzovou nadstavbou. To je ako urobiť kapelu, ktorá bude hrať jazzové verzie polky. Ľudia sa síce snažili tancovať a zabávať, ale už sme na BJD zažili aj onakvejšie tancovačky. Napríklad minulý rok na Luckym Petersonovi.

Dovidenia zajtra.