Každý máme nejakú úchylku pri sledovaní filmov. Programátori sú vysadení na každého filmového hackera či programátora, tehotné ženy sú vo zvýšenej miere citlivé na scény s pôrodmi a malými deťmi. Ja mám vďaka svojej tanečnej minulosti vysokú citlivosť na tanec vo filme. Keďže táto séria toptenov sa nezameriava na celé filmy, ale len na konkrétne filmové scény z nich, nebudem spomínať filmy, kde je tanec dominantným vyjadrovacím prostriedkom. Pre zaujímavosť však z tých najznámejších spomeniem Tančiareň (Le Bal, Ettore Scola, 1983), z tých filmovými odborníkmi najoceňovanejších Outside In (Margareth Williams, tanečná spoločnosť CandoCo) a z tých súčasných, ktoré uchvátili mňa, Dom Svobode a Vertigo Bird (Izstok Kovac, tanečná skupina En Knap).

10. Tanec o život

Na začiatok predsa len urobím jednu výnimku a spomeniem tanečnú scénu, ktorá trvá v podstate celý film. Film sa odohráva v tridsiatych rokoch dvadsiateho storočia v časoch veľkej hospodárskej krízy na tanečnom maratóne. Finančná výhra pre hrdinov znamená prežitie.
V pamäti mi síce neutkveli žiadne ohurujúce tanečné figúry, zato mi za dvadsať rokov, čo som ten film naposledy videla, nevymizla spomienka na to strašné zúfalstvo, ten súboj na život a na smrť, ktoré z tanečníkov vyžarovalo. A to je podľa mňa na tanci najdôležitejšie: vyjadriť pocit. Tancovať sa vie naučiť kdekto. Aj Karel Gott to zvládol. Vyjadrovať sa však namiesto slov len gestami, to dokážu len najlepší tanečníci na svete a ako dokazuje film Aj kone sa strieľajú (They Shoot Horses, Don't They?, Sidney Pollack, 1969), aj niektorí herci. V tomto prípade Jane Fondová.

9. Tanec hrdých budovateľov socializmu

Myslím, že práve slovenský film Rodná zem (Jozef Mach, 1953) má na svedomí to, že som sa dala vôbec na tanec vo folklórnom súbore. Neviem, či som dopadla lepšie ako moja spolužiačka, ktorá sa mala volať podľa prvej kozmonautky sveta Valentína. Jej matka však v tehotenstve uvidela tento film a pri výkriku Veronáááá ponad slovenské hory a doliny náhle zmenila rozhodnutie.
Vo filme je veľa pôsobivých scén, všetky poznám naspamäť. Najpôsobivejší je však záverečný tanec Verony (Heda Melicherová) a jej ženícha (Martin Ťapák). Ako svadobný dar dostávajú krpce so slovami „Aby sa vám v tom svete dobre tancovalo!“. A oni hneď tancujú, najprv nad Tatrami, potom nad Podpolianskymi strojárňami a napokon nad bratislavským prístavom. Pôsobivé! Budovateľské! Na tie časy a na tie propagandistické účely to bol skvelý film aj skvelý tanec. Škoda len, že niektorí slovenskí folklórni choreografi sa ním dodnes výdatne inšpirujú.

8. Tanec čistej radosti

Kto očakáva v tejto desiatke Freda Astaira, ten sa nedočká. Osobne mi tie dokonalé exhibície stepového tanca v starých amerických muzikáloch môžu byť ukradnuté. Fred Astair je pre mňa zosobnením špičkového tanečníka, ktorý vypracoval svoju tanečnú techniku do takej dokonalosti, že pri nej už neostalo miesto pre výraz, myšlienku, či cit. Z celej plejády amerických muzikálových hviezd som zobrala na milosť len mužnosťou a sexepílom nabitého Gena Kellyho. Za vrchol jeho tanečného umenia považujem rovnomennú scénu z filmu Spievanie v daždi (Singin’ in the Rain, Stanley Donen a Gene Kelly, 1952). Jeho stepovanie, skákanie po mlákach, krivkanie po obrubníku, špliechanie vody naokolo, absolútne odovzdanie sa vodnému živlu, to je radosť skoncentrovaná do niekoľkých elegantných figúr.

7. Živočíšny tanec

Na film Hellzapoppin (H.C. Potter, 1941) ma nedávno upozornil filmový teoretik Martin Ciel. Málokto ho u nás pozná a pritom patrí k zlatému fondu americkej kinematografie. Je to prvý film o filme, komédia, v ktorej sa objavilo toľko nových a svoju dobu predstihujúcich gagov, že z nich dodnes žijú všetci tvorcovia amerických komédií. Netreba sa nechať popliesť tým, že ide o muzikál. Áno, objavia sa v ňom aj megagýčové tanečné scény, ale v celkom inom kontexte, ako by sa dalo čakať. O zaradenie do tohto rebríčka sa však postarala tanečná scéna mimo javiska. Černosi nosiaci rekvizity si len tak mimochodom urobia v zákulisí jamsession. Zbehnú sa aj ďalší čierni sluhovia a slúžky a odpália taký divoký akrobatický rock and roll, o akom sa môže dnešným majstrom sveta v tejto disciplíne len snívať.

6. Tanec ako sociologická štúdia

Muzikál West side story (Jerome Robbins, Robert Wise, 1961) som vždy obdivovala viac pre hudbu Leonarda Bernsteina ako pre nejaké extrémne tanečné či choreografické výkony. Úvodná tanečná sekvencia, v ktorej sa divák zoznamuje s dvoma súperiacimi bandami mladíkov, však do tejto desiatky rozhodne patrí. To nie je tanec, to je sociologická štúdia, ako funguje človek v svorke a mimo nej, ako si značkuje a preznačkováva svoj výsostný terén. Popri tom si chlapci zatancujú aj bitku a basketbal. Podobné scény som neskôr videla v rôznych filmoch aj videoklipoch, ale tomuto muzikálu nemožno uprieť prvenstvo.

5. Tanec o slobode

Dosť bolo muzikálov! Konečne som sa dostala k poriadnym filmom. Myslím si totiž, že tanečná scéna dostane tie správne grády, len ak stojí na nejakej silnej myšlienke, silnom pocite, ak niekam posúva dej a nie je len samoúčelnou exhibíciou pohybovej dokonalosti, či vypĺňaním vaty medzi dvoma slaboduchými scénami. Túto moju predstavu vrchovato napĺňa záverečná scéna z filmu Grék Zorba (Zorba the Greek, Michael Cacoyannis 1964). Po tom, čo sa im zrútil veľkolepý projekt lanovky na drevo ako domček z karát, požiada vždy seriózny a utiahnutý Basil (Alan Bates) impulzívneho Gréka Zorbu (Anthony Quinn), aby ho naučil tancovať. Postavia sa vedľa seba, chytia sa za plecia a zatancujú zopár tanečných figúr vychádzajúcich z gréckych ľudových tancov. O čo je ten pohyb jednoduchší a pomalší, o to z neho vyžaruje viac sily, grácie a silnej túžby po slobode. Tá túžba ako keby hrala všetkými Zorbovými svalmi a on ju len silou svojej vôle držal v tom ladnom pokoji. V inej tanečnej scéne tohto filmu je vidieť, že Anthony Quinn nie je po technickej stránke veľmi dobrý tanečník. Silou svojho výrazu v záverečnom tanci však hravo strčí do vrecka všetkých profesionálnych tanečníkov!

4. Tanec zúfalého dospievania

Som veľkým odporcom toho, aby deti tancovali ako dospelí. Nepáči sa mi to vo folklóre, ani v balete a najviac mi to vadí pri spoločenských tancoch. Keďže tanec považujem za vyjadrovací prostriedok a zo všetkého najviac za prostriedok na vyjadrovanie vášne a mileneckej lásky, k deťom mi nijako nepasuje. Tanečné scény s deťmi, nech tancujú akokoľvek technicky dokonale, sú mi vždy veľmi podozrivé. Podozrivé preto, že za nimi vždy stojí nejaký dospelý, ktorý to dieťa postaví na javisko alebo pred kameru, aby s nami ľahko manipuloval pôsobením na naše city a pudy. Juj, aké je to dieťatko rozkošnučké! Tak sa mi javia všetky tie Shirley Templeové aj Martinovia Madejovia. A tiež veľmi dobre tanečne disponovaný J. Evan Bonifant vo filme Blues Brothers 2000 (John Landis, 1998).
Lenže aj tu existujú výnimky. Musia však tancom vyjadrovať pocity primerané svojmu veku. Rozhodne sem patrí Jamie Bell. Jeho tanečná kreácia zúfalstva a nádeje, keď vo filme Billy Elliot (Stephen Daldry, 2000) uteká, skáče a kope dolu ulicou, patrí k mojim najväčším diváckym zážitkom posledných rokov. V recenzii pre inZine vystihla moje pocity do bodky Diana Kacarová: „Táto postava, napriek svojmu veku 11 rokov, keď nie je na adolescentoch takmer nič príjemné (hormóny ani nálady), má sexepíl a charizmu, ktorou si vás získa od prvej minúty. Jeho zlosť a sila, jeho sny a sexy úsmev vás očaria a je pravdepodobné, že sa neubránite chvíľkovej latentnej pedofílii.“

3. Tanec sokýň

Filmy Carlosa Sauru by samy osebe dokázali svojimi tanečnými scénami naplniť nejeden takýto rebríček. Napriek tomu sú v mojej pamäti zachytené ako kompaktný celok, z ktorého sa len ťažko loví konkrétna tanečná scéna lepšia ako tie ostatné. Z tanečnej trilógie, ktorú robil v spolupráci s Antoniom Gadesom a Pacom De Luciom - Krvavá svadba (Bodas de sangre, 1981), Carmen (1983) a Čarovná láska (El Amor Brujo, 1986) predsa len vyniká Carmen v podaní Laury del Sol. Jej boj s Cristinou Hoyos o milenca aj o vodcovský post medzi robotníčkami v továrni, a v druhom pláne aj o samotnú postavu Carmen, o post sólistky, je jedna z mála tanečných scén, v ktorých vysoko oceňujem ženský tanečný výkon. Nie že by nebolo dostatok dobrých a možno aj lepších tanečníc na svete, napokon, aj jej sokyňa je technicky lepšia tanečnica. Jej tanečný výkon však robí nezabudnuteľným jej nepolapiteľná záhadnosť, silná živelnosť a sexepíl. Už len keď kráča v krátkej sukni s kolenami mierne od seba, je v tom viac sexepílu ako v celom zostávajúcom osadenstve filmu dohromady. Mrzí ma, že to musím ako žena povedať, ale na rozdiel od tanečníkov, toto má v sebe len máloktorá tanečnica.

2. Tanec dvoch odlišných svetov

Film Biele noci (White Nights, Taylor Hackford, 1985) pozná len málokto. Niet sa čo diviť, je to poriadna sračka a v podstate by nestála ani len za pozretie, keby neobsahovala skvostnú tanečnú scénu s Michalom Baryšnikovom a Gregorym Hinesom. Takmer som pokazila video, toľko som si ju prehrávala. Film rozpráva príbeh ruského emigranta, ktorého lietadlo je nútené pristáť pre poruchu v Sovietskom zväze. Zadržia ho a pošlú na Sibír. Lenže ide o slávneho baleťáka, a tak KGB zosnuje diabolský plán, aby chcel ostať vo svojej rodnej vlasti z propagandistických dôvodov dobrovoľne. Pošlú za ním agenta, čo ho má presvedčiť. Je to Afroameričan, ktorý požiadal o ruské občianstvo na protest proti americkému rasizmu. Zhodou okolností je aj skvelý steper. Kto vydrží tento slaboduchý film pozerať až sem, bude odmenený ich neuveriteľným tanečným duetom. Jeden čierny, jeden biely, jeden komunistov miluje, druhý nenávidí, jeden je uhladený, druhý temperamentný, jeden tancuje balet, druhý step. Sledovať rovnaké tanečné figúry realizované úplne odlišným tanečným štýlom v podaní špičkových majstrov je porovnávacia štúdia odhaľujúca, v čom sú oba tieto tanečné štýly zaujímavé a nezameniteľné. Len sa ma, prosím, nepýtajte, ako ten film dopadne. Netuším.

1. Tanečná zrelosť

Kto očakával, že v mojom rebríčku nájde Johna Travoltu, ten sa nezmýlil. Ak ho však očakával v scéne z jeho tanečných filmov, musím ho sklamať. Áno, Travolta bol vynikajúci tanečník už za čias Tonyho Maneru, ktorého chôdzu z Horúčky sobotnej noci (Saturday Night Fever, John Badham, 1977) či Pomády (Grease, Randal Kleiser, 1978) sa márne snažili napodobniť všetci pubertiaci zlatých diskotékových čias. Napriek tomu si myslím, že žiadna scéna z týchto filmov sa nevyrovná tučnému a ošumelému Vincentovi Vegovi, ktorý s deravou ponožkou vylezie na vyvýšené pódium s Miou (Uma Thurmanová), aby bez zbytočného natriasania predviedol, ako tancuje majster. Ležérne, nedbalo, dokonale. Na túto scénu musel pomaličky dozrievať sedemnásť rokov a musel si počkať na režiséra, ktorý jeho tanečné dispozície dokázal dokonale využiť. Že ide o Pulp Fiction (Quentin Tarantino, 1994), hádam nemusím ani dodávať.