V škole sme sa učili, že v Uhorsku Slovákov za obhajobu slovenského národa zatvárali. Medzi politických väzňov v Uhorsku patril aj Andrej Hlinka. Málokto však vie, že táto Veľká Postava Slovenského Národa (VPSN) sedela nielen v uhorskej, ale aj v česko-slovenskej base. Andrej Hlinka bol totiž veľmi tvrdohlavý a nekompromisný politik. Aj vďaka týmto vlastnostiam bol najpopulárnejším slovenským politikom prvých štyridsiatich rokov 20. storočia.

Andrej Hlinka podobne ako Milan Hodža pochopil, že slovenská politika musí mať podporu širokých ľudových vrstiev. Vtedajšie Uhorsko bolo konfesionálne veľmi rôznorodé – s veľmi silným zastúpením luteránov či kalvínov. Liberálne prostredie vtedajšieho Uhorska nekorešpondovalo s konzervatívnou orientáciou obyvateľov Slovenska. Hlinka sa preto rozhodol vytvoriť svoju masovú voličskú základňu z konzervatívnych slovenských katolíkov. Najskôr podporoval celouhorskú ľudovú stranu grófa Zichyho. Po nesplnení sľubov voči Slovákom založil v roku 1905 Slovenskú ľudovú stranu. V roku 1913 sa Hlinka stal jej predsedom a zostal ním až do svojej smrti. V hospodárskej oblasti sa Hlinka sústredil rovnako ako Hodža na zakladanie svojpomocných družstiev. Jeho politické hnutie tak získalo potrebný sociálny rozmer nevyhnutný pri oslovovaní slovenského voliča.

Za údajné poburovanie pri predvolebnej kampani bol v roku 1906 Andrej Hlinka odsúdený na dva roky väzenia. Maďarská vláda sa nevedela zmieriť s tým, že vo voľbách získali Slováci „až“ sedem poslancov, z toho šiesti sa hlásili práve k Slovenskej ľudovej strane. Počas Hlinkovho pobytu vo väzení nariadil biskup Párvy vysviacku kostola v Černovej pri Ružomberku, kde Hlinka pôsobil ako kňaz. Veriaci však nechceli dopustiť vysvätenie kostola bez Andreja Hlinku. Vysviacka sa konala 27.10. 1907 a veriaci nechceli do Černovej pustiť delegácie na kočoch ani žandárov. Ružomberský slúžny dal príkaz strieľať. Žandári zastrelili 15 veriacich, 10 zranili ťažko a 60 ľahko. Proti tomuto masakru verejne vystúpili známe európske osobnosti ako nositeľ Nobelovej ceny B. Bjornson, L. N. Tolstoj, či anglický novinár Seton-Watson. Slovenská otázka sa prvýkrát stala otázkou medzinárodnou.

V roku 1918 vyriekol Hlinka pamätnú vetu, ktorou sa slovenská elita definitívne priklonila k česko-slovenskej orientácii: „Tisícročné manželstvo s Maďarmi sa nevydarilo, musíme sa spojiť s Čechmi.“ Jeho argumentom bola aj Pittsburská dohoda, ktorú podpísal T. G. Masaryk s predstaviteľmi amerických Slovákov a Čechov 31. mája 1918. Táto dohoda zaručovala Slovákom autonómne postavenie v Československu. Slováci sa od Čechov mali dočkať naplnenia svojho štátoprávneho programu predloženého cisárovi Františkovi Jozefovi v roku 1861. Pittsburská dohoda garantovala Slovákom v Československu vlastný snem, súdy a slovenčinu ako úradný jazyk.

Po skončení vojny v novembri 1918 však Masaryk s Benešom „zmenili pravidlá hry“. Pri vyjednávaní vo Versailles nebolo o autonómii pre Slovensko ani reči. Masaryk s Benešom presadzovali čechoslovakizmus a centralizmus. Hlinka mal oprávnený pocit, že Slováci boli podvedení. V auguste 1919 sa preto tajne vybral do Versailles, aby dohodové mocnosti informoval o nelichotivom postavení Slovenska v novovzniknutom Československu. Benešova a Masarykova pozícia však bola vtedy natoľko silná, že Hlinkove názory nikto nebral na vedomie. Po návrate na Slovensko československá vláda Hlinku zatkla a v Česku ho internovala. Z väzenia sa dostal iba vďaka poslaneckej imunite, keďže bol vo voľbách v roku 1920 zvolený za poslanca česko-slovenského parlamentu.

V roku 1925 sa Slovenská ľudová strana premenovala na Hlinkovu slovenskú ľudovú stranu. Pod týmto názvom vyhrala s 34 percentami na Slovensku parlamentné voľby a získala dvojnásobný počet hlasov oproti Hodžovým agrárnikom. Základným programovým smerovaním HSĽS bola požiadavka autonómie a obhajoba konzervatívnych hodnôt. S týmto programom získavala HSĽS od roku 1925 až do konca prvej ČSR viac ako 50% hlasov Slovákov.

V roku 1933 začali ľudáci organizovať Pribinove slávnosti v Nitre ako pripomenutie si 1100. výročia posvätenia prvého kresťanského kostola na Slovensku. Vláda si uvedomila, že Pribinove slávnosti by sa mohli stať demonštráciou podpory Slovákov Hlinkovej politike, preto prevzala organizáciu slávností do vlastných rúk. Oficiálnym rečníkom mal byť predseda vlády Malypetr. Stotisícový dav mu však nedal prehovoriť a na pleciach vyniesol na tribúnu Hlinku s Rázusom. Až po Hlinkovom príhovore a jeho výzve si ľudia vypočuli aj prejav predsedu vlády. Pribinove slávnosti tak vyzneli presne opačne, ako vláda dúfala. Bol to Hlinkov triumf. Ak si uvedomíme, že v Novembri 1989 prichádzalo na Námestie SNP v Bratislave cez 50 tisíc ľudí a vezmeme do úvahy, že v roku 1933 boli možnosti dopravy oveľa obmedzenejšie ako dnes, stotisícová účasť na Pribinových slávnostiach bola dôkazom neodškriepiteľnej Hlinkovej charizmy a autority. Podobu vtedajšej demokracie v Československu možno ilustrovať na tom, že desiatky účastníkov Pribinových slávností boli len za účasť na tomto podujatí vyhodené z práce. Viacero z nich skončilo vo väzení. Správy v novinách o priebehu Pribinových slávností boli cenzurované vládou.

V roku 1938 sa zdalo, že Hlinkovi sa predsa len podarí presadiť autonómiu pre Slovensko. V júni toho roku sa totiž premiér Hodža pridal k požiadavke česko-slovenského vyrovnania. Hlinka však 7. augusta 1938 zomiera. Jeho pohreb sa stal dňom zmierenia slovenských politikov. Hlavným rečníkom na jeho pohrebe bol práve jeho dlhoročný politický súper Milan Hodža. Jeho prejav vysielali naživo v rozhlase.

Po smrti bolo Hlinkovo meno zneužité gardistami. Sám Hlinka je dnes prirovnávaný k Mečiarovi, vraj to bol rovnaký populista. Opak je pravdou. Celých štyridsať rokov presadzoval Hlinka v slovenskej politike tie isté konzervatívne hodnoty a autonómiu pre Slovensko. Nikdy sa neodchýlil od svojho politického kurzu. Bol typom politika, ktorý nelavíroval, išiel za svojím cieľom a pre svoje presvedčenie bol ochotný nechať sa aj zavrieť. Slovenský národ to cítil, a preto ho dlhé desaťročia až do jeho smrti nasledoval. Odvtedy čakáme na politika so schopnosťou získať masovú podporu pre program, ktorý stojí za to presadzovať.