Pred nejakými troma rokmi sa na verejnosti začalo prvýkrát spomínať meno Hudba z Marsu, a to najskôr v súvislosti s hitovicou Klára a Gogo a neskôr aj ohľadom dvoch nominácií na Grammy za vynikajúci debutový album Supervýlet. Ten, žiaľ, doplatil na výpadky v distribúcii, a tak, aj keď ľudia stáli (a stále čím ďalej viac stoja) o jeho kúpu, nedal sa nikde zohnať. Kapela sa vrhla na intenzívne koncertovanie a aj bez mediálnej podpory rozšírila rady verných fanúšikov, neustále prichádzajúc s novými pesničkami. Nový album minimálne rok neustále visel vo vzduchu a vďaka vydavateľstvu Monti Records (distribúcia Warner) sme sa ho dočkali v týchto dňoch. Má názov Cosmodisc a singel Šakalík sa z neho už medzičasom stal celkom slušným a žiadaným hitom, pričom v šľapajach mu idú dve ďalšie skladby Astronaut (As heard in Demovnica) a Compuphonic.

Priznávam sa dobrovoľne, Hudbu z Marsu som mal vždy veľmi rád a v hodnotení nemám najmenší záujem stavať sa nasilu do pozície nestranného pozorovateľa. Napriek tomu, že všetky skladby Cosmodiscu som už mnohokrát videl naživo, mám z počúvania albumu celkom nový radostný pocit. Presne taký, aký môže byť zo šestnástich nezakomplexovaných pesničiek vystavaných na nápaditých chytľavých melódiách a veľmi sviežo naaranžovaných do podoby, ktorá svojou chytľavosťou spoľahlivo odzbrojuje aj poslucháča môjho typu, bežne sa vyžívajúceho v tvorbe Radiohead, Eels, Sigur Rós a im podobných.

V porovnaní so Supervýletom je Cosmodisc polovičným vývojovým krokom vpred, odrážajúcim dozrievanie kapely a jej členov. Badať ho najmä v hudobnej stránke. Aj keď priamočiary ťah na bránu a kvantum nápadov sú stále dominujúcimi prvkami, kapela sa poobzerala po oveľa širšom spektre inšpirácií ako v minulosti, progresívne elektronicko-živé trendy rozhodne nevynímajúc. Dôkazom nech je singlový, Francúzskom zaváňajúci Compuphonic alebo „balada“ 90. roky (bonusovo sa na cédečku nachádza sa aj vo fajnom remixe od projektu Frogski pop), ktorú si osobne dovoľujem považovať nielen za našský Wonderwall svojej generácie, ale aj za jednu z najlepších slovenských skladieb uplynulého desaťročia. Okrem nej dospelejší výraz novinke dávajú napríklad Raketa, Vlnovečka energie, Utópia, Správa na Mesiac - všetko vyslovené „rádiovky“, dotiahnuté v každom detaile. Naproti tomu Ludwig a Hedwiga, Balada o červíkovi, Som tuleň, Bravo-foto Lovestory, Astronaut a seriálová coververzia Majka z Gurunu predstavujú kapelu v jej infantilnej, čisto gitarovo-ska-pogo-punk-popovej podobe, ktorá tvorí väčšinu prvého albumu a ktorá v energickom živom podaní roztancováva davy všetkých generácií. Ak by album dozrieval ešte nejaký čas, je možné, že by sa celý niesol v oveľa progresívnejšom duchu, ale zasa by bola škoda neuplatniť práve tie skladby, ktoré sa naň dostali a prešli intenzívnym koncertným testovaním, najmä ak obsahujú toľko nápadov, čo by iným vystačilo aj na tri kariéry. Pri tom, ako sa kapele momentálne darí, som si istý, že ďalší album už bude minimálne dokončením aktuálneho vývojového polkroku a v predstihu sa naň teším.

Už som to párkrát viac či menej verejne povedal a po vypočutí Cosmodiscu to tu rád zopakujem. Členovia Hudby z Marsu robia hudbu radostnú, bez akéhokoľvek intelektualizovania, pritom však inteligentnú, humornú a pri pozornom počúvaní odhaľujúci hĺbku svojej prepracovanosti. Ak by sa im to hodilo ako nálepka na obal albumu, ochotne ponúkam výrok: „Hudba z Marsu je najlepšia slovenská popová kapela súčasnosti!“