Nie som hudobný kritik. Som muzikant a kritikov nemám ani veľmi rád, hoci medzi nimi nájdem mnoho kamarátov. Napokon, každý si musí robiť svoju robotu. O jazzových dňoch píšem svoj osobný názor. Vychádzam z faktu, že som na všetkých jazzových dňoch okrem asi dvoch bol a väčšinu som musel pozorne počúvať ako rozhlasový alebo televízny hudobný režisér.

Jazzové dni sú síce len tri, ale každý, kto ich niekedy preskákal celé, vie, že táto porcia jazzu sa nedá len tak ľahko stráviť. Výsledkom je, že počúvať všetky kapely dokáže len veľmi silná nátura. Natíska sa otázka, či by sa nedali jazzové dni natiahnuť, ako napríklad Bratislavské hudobné slávnosti, aby si publikum mohlo medzi koncertmi oddýchnuť. Problém bude prozaický - peniaze, pretože zo vstupného by sa takýto festival zaplatiť nedal. Každý tomu fandí, ale len niekto prispeje peniazmi. Čiže napráskaj sa, človeče, jazzu ako škrečok a potom to pomaly tráv. Ak budeš mať šťastie, uvidíš neskôr niečo z toho v televízii.

Ako dejisko jazzových dní sa stabilizoval bratislavský PKO. Je to dostatočne veľké auditórium, aby sa tam zmestilo dosť ľudí, ale nie príliš, lebo by sa tam nedala dosiahnuť tá správna, mierne komorná atmosféra. Podľa mňa lepšie miesto z dvoch tamojších sál je tá menšia a krajšia, teda spoločenská. V posledných rokoch sa dni konali aj v estrádnej hale, ktorú už asi nikto neuvidí v jej pôvodnej podobe, lebo sa komusi podarilo ju dokonale zhovadiť. Tam sa síce zmestí viac ľudí, ale myslím, že to jednoducho nie je ono. Džezáky patria do spoločenskej sály a basta.

Neinformovaný návštevník by bol možno prekvapený, aké tvrdé podmienky musia diváci na jazzových dňoch znášať. Predovšetkým v márnom boji proti zadarmistom sa organizátori, t. j. Agentúra rock/pop (kedysi aj jazz), rozhodli zveriť ostrahu do rúk profesionálom a jednoducho nepúšťať ľudí cez prestávku von na vzduch. Nakoľko v sále neexistuje žiadne vetranie, je tam permanentne vražedná atmosféra, vylepšená ešte občas dymostrojom, aby všetkých dobre štípali oči. Je to kvôli televízii, na ktorú svorne všetci nadávajú, lebo niekedy vzniká pocit, ako keby koncerty boli len pre kameramanov, ale nakoniec sa každý poteší, ak nakoniec doma uvidí záznam.

Absolútne nedýchateľný vzduch je aj vo vestibule, kde sa pri drahých bufetoch zhromažďuje vysoké percento návštevníkov, aby prežili jazzové sviatky tam. Kapitola sama osebe sú púšťači či vyhadzovači, početní zamestnanci najatej SBS, ktorí už štandardne každý rok rozpútavajú teror hlavne pri pódiu. Škoda rečí.

Nedostupné dámy

Tento ročník vyzeral byť skromnejší ako predošlý, hlavne preto, že sa hralo len na jednom pódiu, teda v spoločenskej sále a alternatívna scéna bola v spojovacej chodbičke estrádnej haly, kam sa zmestil len zlomok záujemcov. To je aj dôvod, že hoci som koncerty počúval pozorne, nepodarilo sa mi dostať na vystúpenia dvoch slovenských reprezentantov - bystrickej kapely Nothing But Swing so speváčkou a Silvie Josifoskej s univerzálnym bandom. Chlapčiská vraveli, že to bolo dobré, ale sorry. Ináč toto boli jediné dve dámy z celých tohoročných džezákov. Všetko ostatné mali pevne v rukách muži.


Najväčšie sklamanie

Na troch koncertoch na hlavnom pódiu vystúpilo 12 kapiel, každý deň štyri. Vyzerá to málo, ale v skutočnosti je to veľmi únavné. Človek si musí často vybrať, či chce vidieť všetko, ale potom bude na posledného poriadne unavený, alebo vynechá prvú, druhú, alebo aj tretiu kapelu v prospech hlavnej hviezdy večera, ktorá vystúpi zaručene po polnoci. Kto takto rozmýšľal prvý deň, ten sa poriadne dostal. Neverte plagátom. Najväčšími písmenami vytlačená hviezda piatkového koncertu, slávny rockový basista Pino Palladino, spolu so Stingovým gitaristom Dominicom Millerom, sa postarali o vypredaný večer, ale aj o dosť veľký trapas. Kapela Tweeters zvučných mien, ale predsa len sidemanov, nezáživnými džemovačkami a neslaným-nemastným predvedením Stingových podkladov otrávila väčšinu piatkových divákov, snobov nevynímajúc.

Viklický - piatkový vrchol, Bartošova jazda a Previte

Vrcholom tohto večera bolo jednoznačne trio Emila Viklického s Františkom Uhlířom na kontrabase a mierne zostarnutou, ale stále aktuálnou československou legendou, Lacom Troppom za bicími. Viklický dokázal, že nie je Moravák len tak náhodou. Jeho zmes veľmi citlivo zahraných moravských ľudových piesní bola bezpochyby umeleckým vrcholom prvého dňa. Uhlíř môže byť pokojne zaradený do českej basovej siene slávy vedľa Vitouša, Mráza a Balcara. Dosť mi klesla sánka. A Laco? Majster sa nezaprie.

Príjemné prekvapenie bola bebopová jazda úvodnej skupiny, zväčša mladých našincov, ale hrali ako ostrieľaní vlci. Jadro kapely Hot House je trumpetový pojem Juraj Bartoš s altsaxofonistom Radom Tariškom, doplnení Ondrejom Krajniakom za klavírom a rytmikou. Ja ich už poznám, takže som mohol očakávať, čo predvedú, a veru ma nesklamali. Od prvej minúty to rozbalili veľmi energicky a niet sa čomu diviť, nadržané bratislavské publikum od nich vytlieskalo prídavok. Pridávať ostatne museli všetci účinkujúci.

Akosi mimo hlavy mi preletelo vystúpenie tretej kapely, Bobbyho Previta s jeho Bump the Renaissance Band. Ani neviem, čo mi vlastne vadilo. Azda neustále zmeny rytmu, ale pritom monotónne znejúca muzika, podivný basista, bohvie.

El Gaucho

Nepovzbudený prvým dňom som pozorne preštudoval plagát a duševne som sa pripravil na sobotu. Nemal som ilúzie, že sa dostanem domov pred druhou hodinou nočnou, a tak sa aj stalo.

Na úvod absolútni benjamíni, El Gaucho s malým Jankom Lehotským, Jurajovým synom na basgitaru a klaviristom mladším Petrom Lipom. Kapelu dopĺňa Miro Hank na bicie a ako hosť perkusionista Igor Szabo. Janka som ešte nepočul a páčil sa mi. Talent mal po kom zdediť, techniku už nabral, energiu má od boha, ak sa nedá na bohvieaké (hudobné) chodníčky a vypestuje si svoj osobitý štýl, bude len dobre. Možno mu pritom dobre pomôže Peter, len neviem, či on je v tejto muzike tak doma, ako sa tvári. Miestami mi to pripadalo, ako keby kapele ešte niekto chýbal, bohvie.

(pokračovanie na ďalšej strane)