(Pokračovanie predchádzajúcej časti)

Tretí večer jazzových dní otvoril rakúsko-izraelský klavirista Elias Meiri so svojou skupinou. Ich vystúpenie som, podobne ako sobotňajší koncert slovenskej skupiny El Gaucho, nestihol, ale dôveryhodným zdrojom sa páčilo, pretože zazneli aj veselé africké a karibské prvky, takže to bolo čosi pre ctiteľov etnojazzu a aj tanečníkov. Každému zúčastnenému sa veľmi páčili aj juhoslovanský bubeník Dusan Novacov a perkusionista z Trinidadu Courtney Maxwell Jones.

Francúzsky jazz bol vždy zaujímavý fenomén. Z Francúzska pochádza husľová jazzová škola a v súčasnosti odtiaľ prúdi jedna vetva fúzií s elektronikou. Na etnicko-elektronickú nôtu zahrala francúzska kapela Mei Tei Shô, ktorej členom je aj DJ, resp. „hardvérový operátor“. K drsným, prebasovaným „spodkom“ títo sympatickí chlapci z Lyonu domaľovávali africké motívy a charizmatický spevák zabezpečoval napätie aj show, išiel si vykričať hlas a nabehal po pódiu kilometre. Mám pocit, že inštrumentálne by som zniesol aj trochu väčšie vzrušenie, značné rezervy som cítil u basgitaristu aj gitaristu, saxofonista hral pekne, aj keď niekedy zbytočne agresívne jačavo. Vystúpenie začalo celkom sľubne, ale prepadlo sa do stereotypu, čo nás vyhnalo na nezdravé pôžitky vo foyeri (toho roku som nebol práve nadšený z monopolne ponúkaného piva zn. Kelt).

Veľmi sme však tých pôžitkov neužili, lebo sme sa rozhodli obsadiť si miesto v „kaviarničke“ v krčku veľkej sály, kde celý čas išla projekcia aj zvuk z hlavného pódia (dobrý nápad) a kde sa odohrávali vystúpenia slovenských formácií – v sobotu to boli štýlovo vybrúsení Nothing But Swing. V nedeľu sa predstavila Sylvia Josifoská so skupinou Juraja Buriana, ktorá inak vystupuje aj s dychovou sekciou pod názvom Funky Band. Tento koncert patril podľa mňa medzi vrcholy festivalu. Kapela hrala tak, akoby ani na minútu nerobila celý život nič iné. Hráči sú osvedčení, preverovaní, prekádrovaní desiatkami formácií (Juraj Burian – gitara, Martin Gašpar – basgitara, Marcel Buntaj – bicie, Igor Szabo – perkusie, Marián Čekovský – klávesy). Sylvia Josifoská je speváčka, ktorá suverénne, dravo a s prehľadom ovláda hudobný priestor, vyžaruje charizmu a vzrušenie. Repertoár tvorili cover verzie v atraktívnych úpravách. Veľmi ma potešil výber, ktorý nesiahal iba po osvedčených chytákoch, ale Josifoská si zaspievala aj skladbu Tutu, ktorú Marcus Miller napísal pre Milesa Davisa, a niekoľko funkových klasík. Práve orientácia na funky bola veľmi silným bonusom tejto formácie. Rozmýšľam, aká je smola, že Josifoská ešte nemá nahranú sólovú platňu. Tiež by som privítal aj vlastný repertoár.

Holanďania New Cool Collective sú doma atrakciou tanečných klubov. Veľmi sympatický mladý orchester s bubeníkom, basistom (pochádzajúcim z Portorika), gitaristom, hráčom na elektrický klavír Fender Rhodes, troma perkusionistami a dvoma dychármi hrá s chuťou a veselo, nechýba milá show, vokály. Z hudobníkov sa mi najviac páčil kultivovaný, živý gitarista Anton Goudsmit, ktorý má imidž šéfa klubu leteckých modelárov a trubkár David Rockefeller, ktorý bravúrne hral aj na trombón! (Ide o dva úplne rozdielne nástroje.) Repertoár vychádza zo soul jazzu, aký hráva Georgie Fame (inak hosť na ich poslednom albume), občas to zafunkuje, ozvú sa latinské motívy alebo afrojazz. Osviežujúci koncert, ktorý síce nijako nenaforsíroval tok emócií, ale o to viac potešil a pobavil.

Lucky Peterson bol nazývaný zázračným bluesovým dieťaťom, pretože už v detskom veku mal profesionálne angažmány ako hráč na organ Hammond a gitarista.

Povedzme si niečo o organe Hammond, ktorý zaznel v plnej kráse na sobotňajšom vystúpení Joey DeFrancesca. Túto legendu medzi modernými hudobnými nástrojmi skonštruoval bývalý hodinár Lawrence Hammond v roku 1935. Nebol určený pre jazz, ale pre klasickú hru. Vďaka neopakovateľnému zvuku sa ho skoro ujali jazzmani a neskôr rockeri. V Hammonde sa zvuk sníma snímačmi z rotujúcich ozubených koliesok, upravuje sa v registroch a napokon prechádza cez unikátny reproduktorový systém Leslie, v ktorom rotujú na ramenách dva reproduktory, frekvencia sa dá plynulo regulovať pedálom.

Súčasnú bluesovú scénu príliš nesledujem, a tak som vstúpil do sály ako nepopísaný list. Od prvých taktov sme všetci pocítili priam knokautujúci príval. Kapelu Luckyho Petersona tvoria fantastickí hráči, ktorí to robia naplno. Je to rockové blues s výraznou funky motorikou a pumpujúcou dychovou sekciou, v ktorej hrajú jediní belosi v kapele: trubkár, saxofonista a trombónista.

Peterson je showman, bavič ako sa patrí, žartuje, povzbudzuje publikum. Ako spevák je neuveriteľne dravý, s veľkým mužným hlasom, vláčny, ohybný i explicitne rytmizujúci. Je to brilantný hudobník s veľkou technikou, pokiaľ hrá na Hammond a veľkou šťavou, pokiaľ sa chopí gitary. S gitarou sa vybral na veľkú obchôdzku sálou medzi ľuďmi na veľkú radosť ochranky, neustále sólujúc. Zazneli citácie z Hendrixa, rock and rollov, soul, blues, funky. Výnimočný bol aj sólový gitarista v kapele, ktorý celkový obraz dopĺňal o virtuózne, modernejšie rockové poňatie. A keď zaspieval pár taktov sólového partu, nadobudol som dojem, že by uspieval celý koncert tak dobre ako Peterson.

Sála bola v extáze, ľudia stáli na stoličkách a tancovali. Bratislavské obecenstvo je vďačné za všetko, ešte sa hádam nestalo, že by niečo odmietlo, ale tentoraz bola radosť až detsky spontánna. Tu sa všetci dočkali vyvrcholenia. Peterson s kapelou zahrali tridsaťšesťminútový prídavok (!!!).

Po sobotnom vystúpení organistu Joey DeFrancesca som si myslel, že už nič tak ľahko nevyvolá búrlivý tok emócií. Toto bolo naozaj silné dráždidlo, skvelý záver Bratislavských jazzových dní a jeden z vrcholov dvadsaťsedemročnej histórie festivalu.

Ozývali sa hlasy, či to je v poriadku, či je aj toto jazz. K tomu len toľko – jazz nie je uzavretý kontajner, ale otvorený systém. Blues, podobne ako gospel, je jedným z koreňov jazzu. Nikto na svete nemôže povedať, kde začína a končí jazz. V súčasnosti sú už smery také rozrôznené, že aj skúsený publicista má občas problémy niečo pomenovať. Máme však istotu v niekoľkých veciach. Napísal som to už mnohokrát a napíšem to znovu: Jazz je o komunikácii, improvizácii a výmene energií. A preto je, podobne ako sex, jazz najlepší naživo. Bratislavské jazzové dni 2001, ktoré začali rozpačito a skončili veľkým orgazmom, boli toho jasným dôkazom. Bol to napokon dobrý ročník.

Fotogalériu nájdete na ďalšej strane