Bratislavské jazzové dni v posledných rokoch neboli prijímané s takým jednoznačným nadšením ako v časoch najväčšej slávy. Určite sú v tom hlavne peniaze, lebo hviezdy niečo stoja – a sme už kapitalistická krajina, aspoň čo sa vonkajšieho dojmu týka. Tak či tak, je to podujatie, ktoré nám prirástlo k srdcu a nedáme naň dopustiť. Hneď na úvod prvej časti tohto osobného dvojčasťového riportu musím povedať, že napriek veľmi rozpačitému piatkovému večeru si „džezáky“ napravili reputáciu a mali – z môjho hľadiska – štyri vrcholy. Za vrchol považujem stav, keď cítim, že sa niečo deje s mojím energetickým poľom, keď cítim silné vzrušenie a racionálne hodnotenie ustupuje do pozadia.

Be-bop mám úprimne rád, Charlie Parker patrí medzi hudobníkov, ktorých považujem za skutočných géniov svetovej hudby. Juraj Bartoš sa rozhodol vo svojom vystúpení so skupinou Hot House vrátiť sa na koniec 40. rokov, keď sa na newyorskej 52. avenue začali diať veci, ktoré navždy zmenili tvár jazzu. Vo „frontlajne“ mu bol partnerom skvelý altsaxofonista Rado Tariška, kapelu tvorili Ondrej Krajňák – klavír, Robo Ragan – kontrabas a Marián Ševčík – bicie. Prístup Bartoša je, ako to už poznáme z jeho Bratislava Hot serenaders, evanjelizátorský a jeho šarmantné preslovy boli pre mnohých veľmi užitočné. Be-bop je veľmi hrubý koreň (v zmysle návratu ku koreňom) a má stále dobrý korienok. Mimoriadne sa mi páčila strhujúca verzia slávnej Parkerovej skladby Donna Lee s fascinujúcim záverom pre trúbku a saxofón. Pekný štart.

Pražský klavirista Emil Viklický si vypracoval vlastný štýl, vlastnú poetiku. V jeho sete sa mi mimoriadne páčili úpravy moravských ľudových piesní. Toto nie je ľahké a vždy hrozí prepadnutie do hrania sa s farbičkami, zvukmi a tóninami. Viklický s kapelou (František Uhlíř - kontrabas a Laco Tropp - bicie) sa dostal k podstate. Mne to trochu pripomenulo prístup Pata Methenyho, ktorý podobne pracuje s americkým folklórom – country.

Avantgarda je niečo, čo je nepočúvateľné, náročné, agresívne, onanistické a vonkoncom nepoužiteľné pre bežných ľudí – to je pomerne rozšírený názor, z ktorého mnohých úspešne vyviedla skupina amerického bubeníka Bobbyho Previta. Podobne ako ďalší členovia skupiny (klavirista Wayne Horvitz, trombónista Curtis Fowlkes) sú stálymi spoluhráčmi Billa Frisella a nahrali s ním závažné albumy posledného obdobia. Nemám rád jazz, ktorý núti človeka k pochybnostiam o sebe ako poslucháčovi a toto nebol ten prípad, vystúpenie bolo živé, komunikatívne a svojím spôsobom veľmi pozitívne napriek tomu, že všetci títo znamenití hráči hrali náročné veci. Pokiaľ sa však takéto veci podávajú bez intelektuálneho kŕča, plynú hladko, vojdú do nás bez treskotu a pokojne sa v nás usadia. Seniorom kapely bola basgitaristická legenda Steve Swallow a nesmiem zabudnúť ani na robustného saxofonistu (výrazom, nie postavou) Martyho Ehrlicha.

Traja veľmi rešpektovaní spoluhráči slávnych osobností, gitarista Dominic Miller (od albumu Soul Cages hrá so Stingom), bubeník Manu Katché (ten, čo hrával s Petrom Gabrielom) a Pino Palladino (nájomný hráč najvyššej úrovne) sú kamaráti. Vedia sa spolu dobre zabaviť, a keď mali na to málo príležitostí, založili si skupinu The Tweeters. Nemal som vysoké očakávania, viem, ako to chodí, ale aj tak som bol sklamaný. Kapelník jednoducho chýbal. To, čo sme počuli, bolo akési karaoke, aj na Stingove skladby, len bez Stinga alebo iného sólistu. Keďže toto turné bol vlastne výlet a načo na výlet ťahať rárohy, Miller si doniesol jednu akustickú gitaru s nylonovými strunami, ktorej zvuk už pri tretej skladbe zúfalo nudil. Okrem toho to je hudobník, ktorý s jazzom, jazzrockom, či fusion nemá skutočne spoločné vôbec nič. Palladino hral iba to najnutnejšie, neozval sa jediný hypnotický groove. Katché je fenomenálny, ale čo už. Najlepšia pesnička bola pre mňa jeho bubnové sólo, a pritom bubnové sóla úprimne nemám rád.

Prvý večer sme odchádzali, jemne povedané, rozpačití.

Poľský spevák Grzegorz Karnas vystúpil so skupinou Reinkarnasja. Chvíľu som si myslel, že to, čo spieva, je nejaký zvláštny typ estrády, ale potom som usúdil, že to asi myslí vážne. Nie, tento človek mi nesadol a iba čiastočne viem prečo. Nijako mimoriadny hlas, afektovanosť, neprítomnosť charizmy. Kapela inak hrala výborne, všetci sú to excelentní mladí hudobníci. Najviac sa mi páčil klavirista Michal Tokaj. S kapelou vystúpil legendárny saxofonista Tomasz Szukalský, ktorý hrá dravo noblesne. Čo dodať? Ako prídavok hrali Hendrixovu Little Wing.

Americký saxofonista Scott Hamilton hrá swing. Pokiaľ patríte k tým, pre ktorých bol be-bop začiatkom konca toho pravého jazzu, jeho kapela by sa vám určite páčila. K vystúpeniu niet čo dodať – dokonalá a kvalitná konzerva s dlhou trvanlivosťou. Takáto hudba sa bude hrať asi vždy, ale určite nie pre mňa. Ak, tak v nejakom klube. Inak všetka česť – muzikanti sú to ohromní a klavirista John Bunch hrá ako živý Oscar Peterson – ktorého úprimne nemám rád, pretože v technike topí myšlienku.

Od organistu Joey DeFrancesca som čakal veľa a dostal som ešte viac. Fenomenálny hráč na organ hammond (spoluhráč Milesa Davisa a Johna McLaughlina), ale aj fantastický trubkár a znamenitý spevák (i keď zaspieval iba jednu skladbu) zahral v triu s dvoma maximalistickými hráčmi - bubeníkom Byronom Landhamom a gitaristom Paulom Bollenbackom. Všetci boli na jednej lodi, ktorá spolu s nami stúpala do výšky s akceleráciou raketoplánu. Problémy tradícia verzus moderna, extrémna virtuozita verzus výpoveď prestali mať význam. Pokojne sme mohli prepnúť na čisté prežívanie a ani sme si neuvedomovali, aké náročné veci tí ľudia hrajú. Oni dokázali aj z veľmi otrepaných šlágrov ako Girl From Ipanema, Mack The Knife, alebo My Favourite Things urobiť naozajstné záležitosti.

Vydýchaný vzduch bol svieži od ozónu, ktorý spôsobilo všetko to iskrenie. V sobotu som všetky emócie nechal v sále a domov som doviedol prázdnu schránku.