Už dávnejšie som avizoval CD-ROM, venovaný Dežovi Ursinymu. Mal to byť projekt, ktorý by zahrnul a výrazne rozšíril moju knižnú biografiu Pevniny a vrchy o nové rozhovory, nové materiály, nové „výstrižky“. Postupom času sa však ukázalo, že CD-ROM je médium, ktorého perspektívy a zásah sú problematické. Preto som sa rozhodol všetky materiály postupne uverejniť na inZine. V každom dieli seriálu nájdete okrem rozhovoru aj bohatú zásobu materiálov na stiahnutie, pretože ich uverejnenie by zabralo kapacity inZine na niekoľko týždňov alebo mesiacov. Okrem iného som sa rozhodol dať k dispozícii celú moju biografiu Pevniny a vrchy, na ktorú sa rozhovory odvolávajú.

Tu je kniha Pevniny a vrchy vo formáte rtf, skomprimovaná zipom(329kB).

Text je určený pre osobné potreby. Použitie v tlačenej alebo elektronickej podobe bez súhlasu autora je zakázané. Výnimku tvoria citáty, pri ktorých musí byť uvedený autor a zdroj.


The Beatmen. Zľava: M. Bedrik, D. Ursiny, P. Petro, M. Bednár
Foto Bohuslav Puskailer

Peter Petro bol bubeníkom legendárnej skupiny Beatmen, ktorá znamenala pre Ursinyho triumfálny štart.

Peter Petro - bubeník Beatmenov

Málokto (možno okrem čitateľov nášho magazínu) vie, že Peter Petro je legenda. Bubeník Beatmenov, Prúdov. Hral so všetkými troma najslávnejšími a najdôležitejšími – Ursinym, Hammelom aj Vargom. Textár. Emigrant. Profesor slavistiky na univerzite vo Vancouveri. Tajuplná postava slovenského rocku. Keď som dával dokopy Ursinyho biografiu, tento človek mi bolestne chýbal. Hej, príspevok Petra Tuchschera bol skvelý, ale ja som chcel pohľad na Beatmenov očami muzikanta, ktorý bol pri tom.

Až raz mi prišla e-mailová správa: Ivana Petíková, Slovenka žijúca so svojím mužom vo Vancouveri. Vraj vyhľadala Petra Petra, zoznámila sa s ním, požičala mu knihu, a ak chcem, skontaktuje aj nás.

Našťastie, dnes je to veľmi jednoduché. Keď mi prišiel e-mail s menom odosielateľa „Peter Petro“, ani som nedýchal. Poslal mi fotografie. Sympatický šedivý pán. Tajuplnosť sa vytrácala a prenechávala miesto sympatii. Ako to nakoniec dopadlo, všetci viete. Peter sa stal pravidelným prispievateľom inZinu.

Prvýkrát sme sa stretli v júli 1998 v Bratislave. Peter tu bol na mesačnom pobyte, pripravoval zborník o slovenskej literatúre. Počas dvoch posedení sme sa spriatelili. Je to nákazlivo optimistický a príjemný pán. Tu je rozhovor, ktorý sme zaznamenali. Nie je to klasické interview, nerozprávali sme sa kvôli diktafónu, ale preto, že sme chceli.



Foto Bohuslav Puskailer

Ako a kedy si začal s muzikou?

Bolo to na strednej škole, myslím, že v jedenástej triede, v šesťdesiatom treťom roku. Moja prvá kapela sa volala Nautilus. Dával ju dokopy spolužiak Štefko. Prišiel za mnou, aby som sa k nim pridal. Hovorím - na čo budem hrať, na klavír? On vraj – tam klavír nemôže byť, to bude gitarová kapela, ako Beatles. Nemajú bubeníka, teda budem hrať na bicie. Ja na to, že nemám bubny. Vraj nevadí, zajtra je skúška. Tak som prišiel, oni mali už niečo nacvičené – Shadows a podobne. Dali mi nejaké dve varešky, pokrievky z hrncov, tak som trochu do toho ťukal. Potom som si kúpil bubny, východonemecké Trowy. Môj sen - mať Ludwigy - sa mi nikdy nesplnil. Vypracovali sme sa tak, že sme hrali na mojej vlastnej stužkovej v Dome novinárov. Náš spevák bol Norbert Fuchsberger. On bol náš Elvis Presley. Vyzeral fantasticky.

S Mariánom Bednárom som vyrástol na jednej ulici, bývali sme na Veternej pri Trojičnom kostole, moji rodičia mali ilegálnu viechu. Bednár bol synom kostolníka. Ja som chodil miništrovať a on aj hral na organe. Pamätám si, keď som oslavoval šieste narodeniny, prišiel k nám a veľmi dobre hral na klavíri. Vtedy mal päť rokov. Keď som vyrástol, bral som lekcie u Petra Hudca, ktorý bol bubeník Braňa Hronca. Ako blázon som cvičil tri-štyri hodiny asi dva mesiace, odvtedy som už necvičil, iba som veľa hral. Nikdy som nebol nejaký velikánsky bubeník, ale bol som presný, nezrýchľoval som a nespomaľoval.

S Bednárom som debatoval o kapele dlho. On hral v Jolane, ja v skupine Kabinet 112, to bola kapela manažéra Petra Tuchschera. Hral v nej vynikajúci klavirista Fedor Medek, architekt. Potom odišiel do Austrálie. Hrali repertoár, ktorý nám bol vtedy úplne vzdialený – blues, soul, Raya Charlesa. Na gitare hral Miťo Breza, vynikajúco technicky vybavený gitarista. Vôbec, celá hudba bola veľmi technická, ani v Beatmene sme nikdy nerobili takéto technicky náročné skladby. Pre mňa to bola fantastická muzikantská škola a doteraz neverím tomu, že také niečo mohlo u nás vzniknúť.

Dali sme dokopy Beatmen, Dežo tam ešte nebol. Hral s nami aj Stano Herko z Tieňov, pamätám si jeden výborný koncert v Astorke. Potom Tuchscher doviedol Ursinyho. Od začiatku zapadol do kapely úplne fantasticky. Boli sme veľmi radi. Pocítili sme, že konečne prišla obrovská osobnosť. Dežo od prvého momentu vystupoval sebavedome. Spočiatku mal trochu rešpekt pred Bednárom a predo mnou, lebo my už sme hrali vo všelijakých kapelách. Mal však prirodzený vodcovský talent. Ani sme sa nenazdali a už sme hrali jeho veci. A zároveň veľmi na sebe pracoval, takže o chvíľu bol ďalej ako my ostatní, aj keď si myslím, že Bednár bol z nás najlepší muzikant. Inštrumentalisticky bol ďalej ako Ursiny. Vedel improvizovať, bol pohotový, prispôsobivý. Dežo bol ďaleko skôr skladateľ a spevák. Bedrik mal zasa dramatický talent a často prekvapivo dobré nápady, čo sa týka show – to je tiež veľmi dôležité, pretože na to sme nemali zasa my. Inak to bol veľmi skromný chlapec.

Dežo bol známy, že od čias Soulmen sa na pódiu nikdy nepohyboval. Ako to bolo vtedy?

Nacvičovali sme aj pohyb a Dežo to bral tak, že to patrí k veci.


Foto archív

Boli ste veľmi mladí a veľmi úspešní…

Pamätám si na jeden koncert v PKO, myslím, že v šesťdesiatom piatom. Predtým sme nikdy nehrali pred toľkým obecenstvom, len v menších priestoroch, ako je Divadlo za rampami a hlavne Astorka. Boli sme takí nervózni, až sme sa klepali. Stáli sme za oponou, pozerali cez škáru, bolo úplne nabité. Dva týždne pred nami tam hral Olympic a zrazu sme tam stáli my. Konferencier Marián Labuda si z nás robil srandu. A mne zrazu napadla spásonosná myšlienka. Hovorím - chlapci, prečo sa bojíme, veď to oni zaplatili, aby prišli počúvať nás. My musíme byť pokojní. Veď vieme, čo hráme. Tak sme vyšli na scénu a zahrali sme fantastický koncert. To bol možno ten zlom.

Na Slovensku sme mali obrovský úspech, ale ani vo sne sme si nedokázali predstaviť, ako nás budú prijímať v Čechách. To sa vôbec nedalo porovnať so Slovenskom. Veľa Čechov cestovalo do Bratislavy len kvôli tomu, aby sa s nami mohli porozprávať. Hrali sme napríklad v Brne a tam obecenstvo úplne zošalelo. Vozili sme sa v dodávke, robure, ktorý nám pridelila Koncertná a divadelná kancelária. Fanúšikovia si ľahli na cestu, aby sme s tým autom nemohli odísť. Asi päťsto-šesťsto ľudí úplne zablokovalo ulicu z obidvoch strán. Bolo to fantastické. Jasné, že nám stúpla sláva do hlavy. Veľa fanúšikov sme mali aj v Prahe, a čo nás najviac tešilo, mnohí boli z high vrstiev hudobných kritikov a odborníkov. Na druhej strane nás to motivovalo a cvičili sme ako blázni. Tuchscher nám veľmi pomáhal, bol v tomto fantastický manažér. Mal cit pre hudbu a bol v správnych veciach nemilosrdný. Mám pre neho len obdiv, aj keď niektoré veci nám vtedy vadili. Na druhej strane nás postupne rozmaznával – keď sme hrali posledné koncerty, už sme sa ani nedotkli nástrojov a aparatúry. Síce sme stále zarobili za večer len päť dolárov, ale to sme si ani neuvedomili, keď sme sa pozreli na tie dievčatá, čo sa bláznili pred pódiom. Finančné veci nás skrátka nezaujímali. Prvýkrát sme si to spočítali v Košiciach, kde na nás prišlo asi desaťtisíc ľudí. Lístok stál desať alebo dvadsať korún, tak sa dalo vyrátať, koľko na tom usporiadatelia zarobili. Vtedy som si pomyslel – keby sme tak mohli taký koncert zorganizovať súkromne… My sme dostali normálny honorár stopäťdesiat korún. Ale dlho som o tom nerozmýšľal.

Petr Janda sa svojho času nevyjadril o Beatmenoch príliš pozitívne, ale inšpirovaný vami vyhodil spevákov, a tak sa vlastne stal Olympic kapelou spievajúcich hudobníkov. Stretol si sa v tých časoch s Jandom a poznali ste sa so skupinou Olympic?

My sme chytali viedenský rozhlas, takže sme mali väčší prehľad o tom, čo sa deje vonku. Praha bola predsa len trocha pozadu. Keď Olympic prišiel do Bratislavy s predstavením, hrali rock and rolly, elvisovky, pre nás neuveriteľne staré veci. Boli sme veľmi sklamaní, lebo to bola strašne slávna kapela. Nás zaujímalo to, čo sa robilo momentálne, liverpoolsky mersey sound.

Stretli sme sa v Prahe, na súťaži v Redute. Boli z nás vyvalení a dali nám to najavo. My sme vždy k nim cítili veľký rešpekt, a zrazu prišli s takým istým rešpektom oni k nám. Boli sme z toho riadne vyvalení. My sme spievali všetci, aj ja so svojím mizerným hlasom. Jandu to zaujalo a asi sa rozhodol, že nechce byť iba sprievodný hudobník – že on chce byť tá star, na ktorú dievčatá kričia.

Hrali ste aj ako predkapela Manfreda Manna, ako sa k vám správali?

Prežúrovali sme spolu dve alebo tri noci. Pre nich to bolo vzrušujúce hrať v socialistickej krajine. Manfred Mann mi ukazoval pas, že v ňom má napísané Lubowitz. Bol to fantastický chlap. Dokonca nám pri klavíri ukazoval, ako to robia oni, takže nám vlastne robil workshop. Ja som zasa okukával, ako to robí ich fantastický bubeník. Nastali tam aj zaujímavé situácie – oni tam prišli so svojimi babami a niektoré začali pokukovať po nás. Keby zostali dlhšie, veci by dostali určite dramatický spád a neodchádzali by ako takí dobrí kamaráti.


Foto Bohuslav Puskailer

Ako ste skúšali?

Skladbu sme najprv skúšali pri klavíri, vokálny aranžmán mal na starosti Ursiny s Bednárom. Dežo si robil poznámky, bol jediný z nás, ktorý nebol bordelár, od začiatku sa správal veľmi profesionálne.

Sláva prináša alkohol, baby…

Nikto veľa nepil, čo je veľmi zaujímavé. Samozrejme sme experimentovali, ale boli to skôr puberťácke záležitosti, nikdy sme neboli naozaj ožratí. Dnes sa mi to zdá až neuveriteľné. Samozrejme, svoje urobilo aj prísne orlie oko Petra Tuchschera, ktorý neznášal alkohol. Pamätám si, raz sme boli v Prahe a tam som si v hoteli Palace objednal whisky. To bolo kriku! A pritom to bol len malý drink (aj keď zaň započítali astronomickú sumu, asi dvestopäťdesiat korún). Vtedy mi Dežo hovorí – ty si sa zbláznil? Vieš, koľko to stojí?

Baby? No, občas sa niečo pritrafilo. Mne však nie, z dôvodu, že som bol neviditeľný. Vážne – po koncerte sa dievčatá nahrnuli do šatne a často sa ma pýtali – a ty si kto? Hovorím - ja som tiež v Beatmenoch. A ony že - no to teda určite. A na čom hráš? Hovorím – ja som bubeník. Ani to mi neverili. Mal som s tým naozaj vážne problémy a niekedy som dosť trpel.

(pokračovanie)