Dnes si povieme, aké je to zakladať kapelu hrajúcu elektrický jazz, teda
jazzrock alebo fusion. Nebojte sa, pri troche trpezlivosti to pôjde dobre
a nemôžete v zásade nič stratiť.
Elektrický jazz vznikol na samom konci 60. rokov a prišiel do módy v 70. rokoch.
V podstate je to hudba, ktorá ani s jazzom, ako sme ho poznali dovtedy, ani
s rockom nemá veľa spoločného, takže umožňuje veľmi špecifické výpovede.
Aj dnes sa mu venuje veľa hudobníkov, ktorí takýmto spôsobom odhaľujú svoje vnútro
charakteristickými prejavmi. Fusion sa dobre pári s kadečím, teda aj
s bluesom, funky, world music, či elektronikou, takže je to dobrý poklad pod
miešaný šalát typu „čo dom dal“.
Aké sú výhody a nevýhody jazzrockovej skupiny?
Výhody: Budú vás považovať za jazzového muzikanta, a pritom sa nemusíte
učiť naspamäť sto päťdesiat až dvesto štandardov (základných jazzových tém)
vrátane harmónie. Získate tzv. vnímavých poslucháčov. Vnímaví poslucháči sú
tí, ktorí vás nadšene nepozývajú na krst nového albumu skupiny Iné Kafe. Takýchto
si „samoúčelnými onanistickými sólami“ nijako nezískate, čo tiež považujem,
aspoň ja osobne, za výhodu. Zároveň sa od vás očakáva, že budete hrať vlastné
skladby (nazývajte ich zásadne pesničky, nie kompozície, aj keby mali desať častí
a minutáž cez osem minút), teda naozaj nikto na svete nevie, ako to má znieť
správne - pozri na sekciu „Aj chyby sú fusion“. Kým v iných žánroch (jazz,
vážna hudba, dychovka) sú ustálené matrice, s ktorými váš výkon neustále
porovnávajú, tu si môžete dovoliť čokoľvek. A ešte to má výhodu, lebo
budete taký svojský.
Na koncert si môžete obliecť čokoľvek, všetko je povolené. Hlavne všelijaké
trendy veci. Na fusion sa tiež celkom dobre balia baby a nielen intelektuálky.
Nevýhody: Ako každý nemainstreamový žáner je aj táto hudba niečo, čím si
veľmi nezarobíte. Preto vyžaduje aj stále zamestnanie, alebo pravidelné fušky. Kým
niektoré typy kapiel môžete založiť mesiac po tom, ako prvýkrát chytíte do ruky
nástroj, tuto si predsa len svoje musíte odcvičiť. Samozrejme, nie toľko, čo
jazzmani alebo klasickí muzikanti, ale pokiaľ máte rytmiku ako U2, tak vás vypískajú
aj v bratislavskom Hystéria Pube. Musíte budiť presvedčenie, že viete hrať, čo
stojí veľa času a aj nejaké investície do nástroja.
Čo a ako hrať
Vlastné skladby môžu byť buď nezrozumiteľné a potom je jedno, čo hráte,
pripravte sa však na to, že si budete hrať hlavne pre seba, alebo dáte svojim veciam
nejaké melódie a formu a v tom prípade to treba trochu nacvičiť.
Nebojte sa, po odohraní témy prichádzajú na rad dlhé časti, kde sa dostatočne
sólisticky vyonanujete. Majte pripravené zo tri prevzaté veci od Herbieho Hancocka (tie
najznámejšie, na požiadanie uvediem v diskusnom fóre), ale vždy hrajte iba jednu
z nich. Ďalej do repertoáru určite patrí Miles Davis. Weather Report
a Chicka Coreu radšej nehrajte, je to predsa len delikátne.
Aj chyby sú fusion
Mýliť sa je ľudské. Aj keď je vždy viac tónov, ktoré sa k danému akordu
hodia ako tých, čo sa nehodia, je bežné, že hudobník sa pomýli a zatne tak
strašne vedľa, že to zabolí. Pokiaľ sa to stane, neprepadajte panike. Zákon mýlenia
vo fusion znie: Pokiaľ urobíte chybu, zopakujte ju niekoľkokrát a tak sa stane
kreatívnym postupom. To samozrejme vyžaduje, aby ste si zhruba pamätali, čo ste práve
zahrali, čo môže byť pre niektorých dosť ťažké. Tým odporúčam ďalšiu
kapitolu.
Minimalizmus
Veľa hudobníkov v poslednom čase tvrdí, že hrať rýchlo, hlasno, energicky
a dravo je hlúposť a dospievajú k presvedčeniu, že ich vnútro najlepšie
vystihuje hudba, ktorá sa hrá ticho, pomaly a obsahuje čo najmenej tónov. Takto
sa blížime k ezoterickej hudbe, ale hranej inými postupmi, nie tak, že niekto
zaspí na klávesnici svojho syntetizátora. Pri tomto druhu introvertného prejavu
dávajte pozor, aby sme v ľuďoch nevyvolali presne opačné psychické
rozpoloženie, mnoho ľudí je agresívnych, ak niekto hrá spôsobom, akoby makrobiotik
prežúval svoj obed.
Vystupovanie na pódiu
Ako som už naznačil, obliecť si môžete čokoľvek, ak to nie je zafixované
k nejakému konkrétnemu hudobnému alebo životnému štýlu (kovbojský klobúk,
škótska sukňa, rybárska vesta a pod.). Trendy veci sú výborné, kapsáče,
moderné tenisky detto, ale pokiaľ chcete hrať v rifliach a tričku, nie je
problém – Pat Metheny tak hráva už dvadsaťpäť rokov a pozrite, aký je
slávny.
Pri hraní sme ponorení do seba, ale zároveň komunikujeme s kolegami
a publikom.
Prvok vnútorného prežívania môžete zdôrazniť démonicko-introvertnými pohybmi
a gestami, niečo medzi exhibicionistickým orgazmom a meditáciou. Skôr ako na
šnúrky svojich topánok (čo býval skôr syndróm britských gitarových kapiel) máme
bradu preduchovnene zdvihnutú, akoby ste komunikovali s niečím vyšším, čo je,
logicky, hore (vyššie predsa nemôže byť dole). To je ťažšie u saxofonistov,
lebo musia zdvíhať aj saxofón.
Výborný návod na držanie hlavy, z ktorého čerpajú generácie jazzrockových
hudobníkov, je na klasickej platni Mahavishnu Orchestra Birds Of Fire (pozri
obrázok).
Pokiaľ toto všetko naraz nezvládneme, rozdelíme si v kapele úlohy. Niekto bude
introvert, niekto extrovert a podobne.
Nástroje
Bicích by malo byť veľa, alebo ak má bubeník malú súpravu, zoberte do kapely aj
perkusionistu. Basa zásadne elektrická – basgitara. Väčší počet strún než
štyri je vítaný. Gitarista by nemal mať tie metalové modely z 80. rokov so
zobákom, ale buď klasické nástroje – Fender, gibson – alebo jazzové duté.
Zároveň sa tak ako v jazze nebazíruje na tom, aby držal nástroj vysoko, môže
ho mať aj pod pásom. S výnimkou dutej gitary – tá musí byť vysoko vždy.
Musíte mať naozaj veľa efektových šľapiek, niekoľko by ich mal mať aj saxofonista.
Fusion sa bez šľapiek takmer nedá hrať.
Filozofia a vystupovanie mimo pódia
Buďme civilní a komunikatívni, vtipní a šarmantní – nešírme okolo
seba auru nepreniknuteľnosti. Majme však akoby svoj iný svet, do ktorého si občas
odskočíme (Je to praktické napr. v situáciách, keď vám susedka pri stole, ktorú
inak chcete zbaliť, hovorí, že Kenny G robí skvelú hudbu).
Je lepšie, keď je jazzrockový hudobník v zrelšom veku (35–45 rokov), ale nemal by
vyzerať príliš fotrovsky. Dobré je, keď sa mu prvá rodina rozpadla, dodáva to jeho
životnej genéze istú hĺbku a presvedčivosť.
Nič ľudské nie je jazzrockerovi cudzie, ale keď už príde k nejakej dôležitej
debate, hovorte o výmene energií a o tom, že ste iba prostredníkom.
Jazzrockový hudobník pije všetky nápoje v primeranej kvalite, ale podľa môjho
osobného názoru sa k hraniu tejto hudby hodí pivo alebo, ak chceme vyzerať
noblesnejšie, suché červené víno.
Nabudúce: Zakladáme popovú kapelu
Pokiaľ ste na základe tohto návodu nepocítili túžbu zakladať jazzrockovú kapelu,
môžete sa nechať inšpirovať predchádzajúcimi článkami.
