Osemnásť mesiacov sa škótska štvorka Travis nezastavila a odohrala skoro tristo koncertov na podporu svojho megaúspešného druhého albumu The Man Who. Minulú jeseň sa utiahli do štúdia v Los Angeles a ako producenta si opäť pozvali Nigela Godricha, najväčšieho, najvyhľadávanejšieho a asi aj najdrahšieho dostupného odborníka na post-britpop. Jeho účasť im síce neveľmi mohla pomôcť zbaviť sa nálepky „to sú tí ďalší Radiohead”, ale rozhodne dávala istú záruku, že The Invisible Band, tak sa nový, čoskoro vychádzajúci album volá, nemôže sklamať. Z počutia aktuálneho singla Sing som mal vďaka jeho nezvyklej bendžovej vyhrávke najskôr pocit, že kapela sa zo všetkých síl snažila experimentovať a aspoň niečím sa odlíšiť, ale našťastie nie je to tak. The Invisible Band nadväzuje na The Man Who nanajvýš plynule a v niektorých skladbách sa oba albumy prepletajú. Zároveň tu je však podstatný rozdiel. Novinka sa už tak úzkostlivo nedrží stále modernej melancholickej atmosféry a oproti predchodcovi z nej cítiť oveľa väčší nadhľad a vyzretosť. Travis sa rozhodli namiesto smutných pocitov zdôrazniť radosť z hrania, a tak sa na album dostala napríklad aj vyložene letná bezstarostná pesnička Flowers In The Window, alebo záverečná The Humpty Dumpty Love Song, zaujímavá nielen úmyselne patetickým textom, ale aj svojím odkazom na najlepšie a asi už dávno stratené časy U2. To, čo ostalo nezmenené, je skôr pomalšie a stredné tempo všetkých skladieb a bez výnimky dôraz na ich spevnosť a potenciálnu hitovosť. Fran Healy, spevák a autor väčšiny materiálu za uplynulé dva roky, nestratil nič zo svojho citu pre priamočiare a pritom neotrepane znejúce niekoľkoakordové melódie, ktoré boli už na debutovom albume Good Feelig najväčšou devízou jeho kapely. Side, Follow The Light, či už spomínaná Flowers In The Window sú len niektoré z tých, ktoré si určite zaslúžia vyjsť ako single a odznievať v pravidelných rádiových rotáciách. Ťažko povedať, ako dlho si ešte Travis vystačia s jednoduchými, spevnými a do značnej miery akustickými pesničkami. Časom sa pravdepodobne pokúsia o zmenu svojho pomerne monotónneho hudobného smerovania, ale určite to nebude skôr, ako sa im prestanú dariť také dobré albumy, ako je The Invisible Band.