Nebojte sa, tentoraz to nebude klasický backpacker „čo-kde-za koľko“. Keď som pred cestou do Talianska navštívil kníhkupectvo s cestovateľskou literatúrou, uvedomil som si, že proti súčasnej „italoopiseckej“ konkurencii nemám najmenšiu šancu. Dnes vám ponúkam kolekciu nenadväzujúcich príbehov z mojej týždennej novembrovej cesty po talianskom „stredozápade“ (áno, Neapol je už sever južného Talianska, ale táto veta by bola potom neúnosne dlhá a redakcia inZine by pravdepodobne skončila vďaka mne v červených číslach).

Scenár, osoby a obsadenie

Do Talianska som sa vybral bez vážnejšej príčiny. Nemal som tam ani obchodné jednanie, ani som obzvlášť nepotreboval dovolenku. Je síce pravda, že od augustového návratu z Japonska som strávil len niekoľko dní v Slovinsku a Chorvátsku, ale bol som už (viac-menej) pevne rozhodnutý do konca roka vydržať bez ďalšieho cestovania. Potom však prišla akcia "lacné letenky v CéKáeM" a napísal mi kamarát z Japonska, že sa bude zopár dní vyskytovať v okolí Neapolu. A tiež mi napísala kamarátka z Ľubľany, či sa nestretneme v Ríme. A tiež mi napísal jeden môj taliansky kamarát, že v jeho rodine v Neapole môžem pobudnúť dva-tri dni. To už sa nedalo odmietnuť, tak som teda išiel.

ATR-72

Do Ríma som letel cez Prahu, let som si odtrpel pri vrtuľovom motore lietadla značky ATR-72 (technická dokumentácia na adrese http://www.csa.cz). Úplný sluch som nadobudol až na druhý deň ráno. Od naštartovania motorov som si uvedomoval, že som to mohol vlastne celkom jednoducho ovplyvniť a vypýtať si pri check-ine na letisku iné miesto. Samozrejme, cestou naspäť som sedel na tom istom mieste, na sedadle predo mnou boli ešte stále moje škrabance od zlosti.

Napoli a Naples

Na letisku Fiumicino som sa počas čakania na Leonardo da Vinci Express (premáva rýchlosťou povozov z dôb veľkého Leonarda) spýtal v turistickom informačnom stredisku, kedy idú na druhý deň vlaky z "Rome" do "Naples". Slušnou angličtinou sa ma "informátorka" opýtala, či som náhodou nemyslel talianske mestá "Rrrooma" a "Naaapoli". Jej pohľad bol pritom zo série "čo vraví, uráža nás?".

Odvtedy viem, že Firenze nie je Florence, Venezia nikdy nestála na rovnakom mieste ako Venice a Turin sa, čo je svet svetom, volá Torino. Aspoň že Verona je Verona a milenci sa nestratia.

Roma Termini a Roma Tiburtina

Keď chcete vzbudiť v rodenom Talianovi rešpekt a zdanie vašej takmer nekonečnej odvahy, povedzte mu, že ste si boli dať o jedenástej večer pizzu v stánku na Roma Termini. Táto železničná stanica, pod ktorou sa križujú všetky (dve) linky miestneho metra (pozri ďalej), je rajom vreckárov, zlodejíčkov, povaľačov, bezdomovcov, balkánskych emigrantov, miestnych Rómov, samozvaných dohadzovačov ubytovania a orientálne vyzerajúcich predavačov dáždnikov. Na to všetko tu oficiálne dáva pozor niekoľko desiatok policajtov, pričom väčšina z nich je celý deň rovnako ako pes Ondřeja Neffa – neviditeľná.

Keď ste si už vyslúžili obdiv, je čas dokázať, že okrem odvahy vám nechýbajú aj superbláznivé nápady – spomeňte len tak, medzi rečou, že ste nemohli spať a išli ste sa prejsť na stanicu Tiburtina. Priaznivci mysterióznych seriálov si tu prídu na svoje – prázdne priestory, pohybujúce sa tiene, podivné zvuky a stanično-urbanistické typy, ktoré nechcú nič viac ako vaše cigarety, peniaze a hodinky. Našťastie sa tam nájde aj zopár dobrodincov, ktorí vás nechcú okradnúť, ale starajú sa, či „niečo“ nepotrebujete.

Najnebezpečnejšia vec v Ríme

Určite väčšina z vás pozná ošúchaný vtip o turistickom sprievodcovi, ktorý hovorí návštevníkom Ríma, že teraz spoločne spravia najnebezpečnejšiu vec, aká sa len v tomto meste dá spraviť: „prejdeme cez ulicu“. O fenoméne rímskej dopravy už bolo popísané veľa, ale myslím, že každého návštevníka jej živočíšnosť prekvapí – a je jedno, či pochádza z Mexika, Španielska, Portugalska, alebo inej motoristicky „vyspelej“ krajiny. Jediný spôsob, ako sa v Ríme cítiť trochu bezpečnejšie, je navštíviť najprv Neapol a až následne Rím. Čiastočne tiež pomáha prístup nevidím-nepočujem-idem(-a potom sa nečudujem).

Čo majú spoločné rímske a neapolské metro

V Ríme aj Neapole vás zrejme prekvapí nedostatočný počet liniek metra, ktoré je vo väčšine ostatných veľkých miest chrbticou mestskej hromadnej. Dôvod je jednoduchý – keď sa miestna metropolitana budovala, boli s jej stavbou neuveriteľné problémy – kam robotníci zakopali, tam našli aspoň 2000 rokov staré pozostatky z Rímskej ríše. To sa zle pracuje, keď vám pamiatkári dýchajú na krk.

Taliani majú k svojim pamiatkam vôbec zvláštny vzťah – sú na ne hrdí, ale na druhej strane neodsudzujú Duceho, ktorý v tridsiatych rokoch výrazne zmenil tvár Ríma na prvý pohľad necitlivými zásahmi do pôvodnej štruktúry mesta. Ak nie on, musel by to spraviť niekto po ňom. Pri ostatných hrôzach fašistického režimu sa urbanistické prehrešky ľahko stratia.

Ako sa zbaviť martensiek

Na návštevu Talianska si rozhodne neberte svoje obľúbené, akokoľvek dobre vychodené topánky. Kamarátka, ktorá strávila plných 6 dní vo svojich martenskách, bola celkom vážne rozhodnutá hodiť ich do Tiberu, aby mala istotu, že ich už nikdy neuvidí. V talianskych domácnostiach sa totiž zvyčajne nevyzúva, papuče (tobôž hosťovské) sú tam prakticky neznáme a čo je horšie – v studených kamenných bytoch (akých je tam väčšina) to naboso alebo v našuchovačkách asi nevydržíte.

Spinach pasta

Ako som už spomínal, v Neapole som bol pozvaný na dva dni do rodiny Spadovcov. Jej piati členovia sa vášnivo venujú vareniu – t.j. príprave pizze, pasty a kávy, ktorá svojou hustotou už nepatrí medzi nápoje, ale jedlá. Hneď prvý večer servírovala talianska mama (pozri ďalej) vynikajúce cestoviny v tvare motýlikov a k tomu omáčku, ktorá mala farbu aj vôňu špenátu. Ako obvykle, chcel som byť veľmi múdry a vysvetliť nášmu japonskému spolustolovníkovi, že „tá zelená gebra je to isté, čo jedával Pepek-námorník“. Taliansky kamarát-hostiteľ pri slove spinach (špenát) zaťal zuby a len s vypätím všetkých síl sa zdržal komentára - ak by pohľady zabíjali, tak padnem mŕtvy. Vidieť Neapol a...

„Tá zelená gebra“, ako som sa neskôr dozvedel, je jedinečná pre Neapolskú oblasť. Rastlina, z ktorej sa omáčka na cestoviny (ale tiež obloha na pizzu) pripravuje, rastie na úpätí neďalekej sopky Vezuv vďaka priaznivým a jedinečným pôdnym podmienkam vytvoreným stuhnutou lávou. Pre obyvateľov regiónu je triáda omáčka-rastlina-Vezuv jedným zo základov ich lokálpatriotizmu a body tu rozhodne nenazbierate za prirovnania k špenátu.

Ex lingua stulta veniunt incommoda multa – hlúpy jazyk, veľa nepríjemností.

Pizzeria u Billa

Chcete ochutnať najlepšiu pizzu v Neapole? Opýtajte sa domácich na podnik "Di Matteo". Ak tento názov zabudnete, pokojne sa spýtajte na pizzeriu "U Billa". Táto prezývka sa vžila po neapolskej návšteve Billa Clintona, ktorý si v Di Matteu doprial to, čo mu Pizza Hut a Domino určite neponúknu. Nečakajte však prepychovú reštauráciu, Di Matteo je malé, striedmo zariadené, čašníci majú na zásterách zvyšky pretlaku a z ulice cez pootvorené okná počuť typické zvuky motocyklov Vespa. Ceny sú úmerné jednoduchosti a ani v mojom nízkom rozpočte nespravili vážnu dieru. Horšie je to už s čakacími dobami, stolov je len niekoľko, takže na kulinársky zážitok si na ulici postojíte aj hodinku. Našťastie sa pri vchode predávajú drobné jednohubky, ktoré zaženú prvý aj druhý hlad – osobne odporúčam vyprážanú pizzu s mozarellou, vo veľkosti dvoch nadštandardných bratislavských langošov.

Talianske mamy

Vy, čo ste už mali možnosť pobudnúť aspoň zopár chvíľ v talianskej rodine, určite viete, čo je zač ten „inštitút“ talianskej mamy. Sociologické štúdie ukazujú, že dnešní mladí Taliani zostávajú doma priemerne do svojich 27-29 rokov, ich sestry naopak opúšťajú domov veľmi skoro, takže napr. reklamy na garsónky sú orientované prevažne na ženy. Ak sa aj Talianovi podarí odpútať od svojej mamy pred tridsiatkou, zvolí si často model Claudio (podľa kamaráta z Ríma): býva síce vo vlastnom byte, ale nanajvýš 100 krokov od rodičovského bytu a všetky viac aj menej dôležité záležitosti rieši s rodičmi - t.j. s mamou. Štúdie sa síce nezhodli, či je to lenivosť alebo silná fixácia mladých talianskych mužov, každopádne ide o nezanedbateľný trend, s ktorým musia počítať nielen obchodníci, ale aj vydajachtivé slečny.

Tesne pred dopísaním článku som pozeral Magickú hlbočinu: vzťah Enza a jeho mamy vôbec nie je prehnaný, tak to tam funguje.

Vek do 25 rokov, znalosť angličtiny, prax nie je podmienkou

S ubytovaním v Ríme som si užil veľa zábavy. Býval som po celý čas v Yellow Hostel, ktorý je len 4 bloky od železničnej stanice Roma Termini. Keď som si však hľadal hneď po príchode ubytovanie, ešte som o tomto skvelom mieste nevedel - tak som zašiel do turistického informačného centra, nech mi poradia. Slečna-informátorka sa nachvíľu odpútala od telefónneho slúchadla (podľa intonácie určite neradila stratenému turistovi) a dala mi asi tristostranovú knihu "Ubytovanie v Ríme". Tak som ju vo všetkej slušnosti poprosil, aby mi odporučila nejaký hostel v blízkosti stanice. Do slúchadla najprv vysvetlila, že ju nejaký cudzinec príšerne otravuje a potom zas vysvetlila mne, že ona, desgraciamente, nemôže odporučiť žiaden. V naivnej predstave, že mi zrejme nemôže poradiť preto, aby nerobila reklamu konkrétnej ubytovni, som jej vysvetlil, že takto večer nemám chuť obvolávať ani obehávať tristo strán plných adries a že nie som inšpektor ani kontrolór. Jej odpoveď bola jednoduchá a jasná – neporadí, lebo nevie. Je tam nová a jej špeciálna kvalifikácia je angličtina, nie znalosť hostelov. Zachránila ma až kamarátka, ktorá bola v Ríme už celý týždeň predo mnou.

In the Navy

V hosteli som stretol dvoch amerických námorníkov z lietadlovej lode USS Washington, kotviacej v Neapolskom zálive. Obaja mali vo svojej genealógii taliansku babku, obaja sa narodili v Little Italy a obaja nevedeli po taliansky ani zaťať. Starší bol veliteľom mladšieho a mladší bol samozvaný odborník na falšovanie dokumentov - tak si navzájom podpísali dovolenku. Vraj je to u nich celkom bežný spôsob udeľovania vychádzok, z lietadlovej lode sa nedá odskočiť si na pivo alebo do Ríma len tak, cez dieru v plote.

Okrem zaujímavých stories z plavby po Perskom zálive som mal možnosť overiť si v praxi aj povesti o značnej námorníckej výdrži v oblasti alkoholu – dva večery v Irish Pube dokonale presvedčili. Popri neamerickej výdrži bola na mojich spolubývajúcich zarážajúca aj ich nečakaná rozhľadenosť – tušili, že existuje nejaké Slovensko, vedeli, že Budweisser nie je „ich“ značka piva a v budúcnosti sa chceli dobrovoľne naučiť cudzí jazyk - taliančinu. Na pozadí novembrových prezidentských volieb v USA ma nevdojak napadlo, že títo ľudia, ktorí posielali svoje hlasovacie lístky poštou z plávajúceho mesta, toho vedia o svete oveľa viac ako George Dabljú.

A to je pre dnešok všetko. Ak by ste mali predsa len záujem o klasické backpackerské informácie o cenách, ubytovaní a doprave, pošlite mi mail. Ciao, vlastne hasta pronto, nos vemos en Mexico.