Béla Fleck zdedil talent po svojich cieľavedomých newyorských rodičoch, krstné meno po poprednom maďarskom skladateľovi / etnomuzikológovi a nástroj, ktorý zdanlivo nie je súci na nič iné ako bluegrass alebo tradičnú írsku hudbu, dostal od starého otca. Keď sa k týmto faktom pridá ešte Bélova náchylnosť k jazzu, vzniká koktail, ktorý, obohatený esenciou popu, môžeme dokonale vychutnať, ak si pustíme ostatné CD jeho skupiny The Flecktones: Outbound.

Keď malý Béla dostal od starého otca svoje prvé bendžo, znamenala vtedy pre neho „modrá tráva“ všetko. Jeho talent mu umožnil rýchlu cestu týmito pastvinami, od jednej ohrady k druhej a späť. Chvíľu sa mu páčilo len tak sa preháňať, ale čoskoro zistil, že mu je tu už akosi úzko. Stará pôda je dobre pohnojená, košiar treba premiestniť! A tak si začal upravovať pre bendžo bebopové štandardy a jeho hudobný obzor sa rozšíril o Charlieho Parkera, Johna Coltrana a ďalších (nielen) jazzmanov. Svoj raketový štart na úspešnú dráhu mladý virtuóz definitívne spečatil len päť rokov po tom, čo chytil prvýkrát do ruky svoj nástroj. Sólový debut Bélu Flecka Crossing The Tracks ocenili čitatelia špecializovaného hudobného časopisu Frets ako celkovo najlepší album roku 1980. Počas nasledujúcej dekády si Fleck získal rešpekt na poli novej akustickej hudby najmä vďaka svojmu pôsobeniu v legendárnej skupine s absurdným názvom The New Grass Revival. Túto hviezdnu zostavu opustil až počiatkom deväťdesiatych rokov, aby sformoval vlastnú skupinu The Flecktones. V rámci tohto združenia uvoľnil Béla Fleck naplno priechod jazzovému cíteniu a aranžmány získali silu aj vďaka farbám a priebojnosti elektrických nástrojov. Naučil sa tiež používať iné spôsoby frázovania a okrem virtuózne zvládnutej techniky hry na bendžo disponuje aj perfektnou technikou štylizácie. Na svojom nástroji dokáže až imitátorsky presne napodobiť gitarovú hru Pata Methenyho, či evokovať štýl a zvuk Johna Scofielda.

CD Outbound znamená v repertoári The Flecktones väčší príklon ku komunikatívnosti. Vo všetkých meradlách ide o pestrofarebnú hudbu. Striedajú sa tu rôzne pôvodné aj požičané témy, rozličné hudobné štýly aj časové obdobia. Hudba The Flecktones je jednoduchá a zložitá zároveň, napriek svojej pohodovej prítulnosti sa len tak ľahko neopočúva. Atmosféru navodí spoľahlivo kedykoľvek a o nové detaily nie je núdza ani po desiatkach repríz. Nahrávka je po zvukovej stránke pomerne málo komprimovaná, to znamená, že hlasitosť je potrebné nastaviť na vyššiu úroveň, než je bežne zvykom, zároveň je ale dynamiku a akustický tlak možné vychutnať si (iba) na tých správnych miestach. Celé zvukové spektrum je mierne posunuté smerom nadol, čo sa kde-tu prejavuje lokálnym sklonom k zaduneniu. Zvuky Bélovho bendža sú upravované pomocou syntetizátora a prifarbované celou škálou modulačných aj komprimujúcich efektov. Výsledok býva nezriedka na nepoznanie, ale takéto „mršenie“ pôvodného charakteru nie je samoúčelné. Potenciál bendža sa v rukách hudobne inteligentného hráča rozširuje a ponúka profit z nových techník hry, ktoré by unplugged verzia neumožnila. Béla Fleck si v štúdiu zahral aj na iné nástroje: gitary National steel, Paradise a exoticky znejúci hybrid bendžo/sitár. Svojmu staršiemu maďarskému menovcovi šliape Béla na päty objavovaním hudobných postupov rôznych etnických kultúr. Ponúka ich pretavené do svojej hudby v postmodernom guláši a tak, spolu s všade prítomným bendžom, necháva zaznieť tabla či spev indickej vokalistky - napríklad aj v medzihre ináč celkom popovej skladby. Inde zase evokuje použitím nenápadne nepravidelnej rytmickej štruktúry, okrem indickej hudby, tiež fusion Al DiMeolu. Fleckova hudba na tomto albume netrpí odťažitosťou niektorých jazzových virtuózov, naopak - je komunikatívna, prístupná a optimistická. Nemožno o nej povedať, že niečo veľké rieši, hľadá odpovede na globálne problémy ľudstva, či ukazuje prstom kamsi za horizonty. Pravdepodobne ani nie je radno oddeľovať od seba jednotlivé časti osobnosti Bélu Flecka: skladateľa od inštrumentalistu, tvorcu koncepcie a aranžéra od interpreta. Napriek nesporným skladateľským úspechom, ktoré mu na tomto poli priniesli aj nomináciu na cenu Grammy, zostane jeho hlavným prínosom charakteristická vôňa hudobného eklektizmu podporovaná prirodzenou hráčskou virtuozitou (či skôr suverenitou) a nazálny zvuk jeho bendža. Nech len každý hrá, ako mu zobák narástol a bude lepšie! Niekedy nachádza práve ten, kto nehľadá, veď aj na zložité otázky sedia často najlepšie tie najjednoduchšie odpovede, napríklad: „Čo je to biele vo vtáčom truse? Aj to je vtáčí trus!“ (K.V.)