Tohoročná dramaturgia významného európskeho festivalu Bratislavské jazzové dni Horizont 2000 priniesla zmenu. Festival sa omladil a rozpriestranil do žánrovej rôznorodosti. Pojem jazz sa neustále rozširuje a tento fakt reflektujú festivaly na celom svete. Aj množstvo mladých návštevníkov hovorí o tom, že nie všetci dvadsať-dvadsaťpäťroční si o jazze myslia, že je to hudba senilných černošských trubkárov.

Bebel Gilberto – pop na BJD?

Rôznorodé názory sme si vypočuli na vystúpenie headlinerky prvého večera, Bebel Gilbertovej, tridsaťštyriročnej speváčky, dcéry legendárneho brazílskeho hudobníka Joaa Gilberta. Bebel vystúpila s programom, ktorý vyvolal u konzervatívnej časti poslucháčov nevôľu, pretože smeroval k popu a využíval aj zvuky z „mašiniek“. „Ona hrala na polovičný playback!“ sťažovali sa mi známi s výrazom inkvizítora pri výsluchu. Nuž, technológie prenikajú aj do jazzu a mimoriadny Gilbertovej debut Tanto tempo je charakteristický práve touto kombináciou. Napokon, už aj na BJD sme mohli počuť saxofonistu Courtneyho Pinea, ktorý mal v kapele aj hráčov na počítač a gramofóny. Je asi najvyšší čas rozdeliť festival na dve pódiá, na jednom by sa hral jednoznačne deklarovaný jazz a fusion, a na druhom medzižánre – fúzie s elektronikou či world music. Tak sa vyhneme siahodlhým meditáciám o tom, či je niečo jazz alebo nie je jazz a tým pádom či na BJD patrí alebo nie.

Vystúpenie Bebel bolo skutočne príjemné, speváčka skvele spieva a navyše pôsobí dievčensky, milo, vie sa predať. Kapela to všetko s prehľadom a vecne istí a flautista/saxofonista Luis Oliveira je hráč veľkého formátu. Vyhľadávači chýb síce mali ku kapele drobné pripomienky, ja som si však nič rušivé nevšimol. Túto dámu treba sledovať.

Speváci

Priaznivci kultivovaného jazzu si prišli na svoje pri sobotnom vystúpení tridsaťtriročného speváka Kurta Ellinga. Skvelá empatická kapela, krkolomné skety, apolónska noblesa až trochu odstup. Do klubov, kde spieva Kurt Elling, sa na pivo nechodí. Mne osobne tento spôsob spievania á la Mark Murphy nerobí veľmi dobre, zdá sa mi deklaratívny, estétsky a príliš vychádzajúci z hlavy. Frank Sinatra, ku ktorému Ellinga často prirovnávajú, mal vždy v sebe dávku ležérnosti a nikdy snaživo a s veľkými gestami nevyslovoval posolstvá.

Výbornú kapelu mala poľská speváčka Ewa Uryga, suverénna interpretka, ktorá inklinuje k lasvegaskej nablýskanosti; niečo ako Barbra Streisand v jazze (nie hlasom, ale celkovým prístupom). Prečo nie.

Gitaristi

Belgicko-anglický gitarista Philip Catherine so svojím triom predviedol, že vysoké umenie a komunikatívnosť nemusia stáť na opačných stranách barikády. Jeho hra bola melodická, priezračná a harmonicky číra. Z vystúpenia išiel nákazlivý pokoj a pohoda.

Americký gitarista Ron Affif (1965) sa necháva inšpirovať ľuďmi ako (raný) G. Benson či Joe Pass. Zahral si so slovenskou skupinou (J. Griglák – kontrabas, M. Valihora – bicie, G. Jonáš – klavír) a potvrdil, že toto vystúpenie patrilo medzi čierne kone festivalu. Affif má zaujímavé, vzrušujúce frázovanie a Martin Valihora vyrástol na hráča veľkého formátu.

Saxofonisti

Vystúpenie veterána, saxofonistu Lewa Tabackina, ktorý vystúpil s prostým triom (+ kontrabas a bicie), zasa oslovilo tých, ktorí sa ježia, keď sa jazz „denaturuje“ rockom a popom. Žiadna avantgarda sa nekonala, kapela aj bez harmonického nástroja hrala „na štyri“, vkusne a decentne, čo Tabackin podporoval svojím mäkkým tónom a prehľadnou, aj keď technicky virtuóznou hrou.

Ďalší saxofonista, ktorý ma potešil, je Američan Peter Cardarelli, ktorý žije na Slovensku. Zahral s medzinárodnou formáciou: klavirista Greg Burk a gitarista Rick Schilling sú Američania, kontrabasista Juraj Kalász a bubeník Martin Ševčík Slováci. Mainstream v ich podaní bol svieži, štýlový a vskutku „americký“. Cardarelli máva lepšie aj horšie chvíle, tu sme zažili jednu z najlepších.

Nedeľa: vyvrcholenie

Nedeľný večer bol, aspoň pre mňa, skutočným vyvrcholením festivalu. Začala ho elektro-akusticko-experimentálna Capella Con Durezza z Rakúska, o ktorej ktosi povedal, že je to scénická hudba k filmu o holokauste. Ja som si šetril sily na ďalšie vystúpenia a venoval som sa priateľom a dobrej desiatke Gambrinusu.

Mladý muž zo Škótska, tenorsaxofonista Tommy Smith je suverénny, univerzálny hráč, ktorý zvláda mnohé polohy – od coltraneovských superrýchlych „hadov“, cez subtílne introvertné hranie až po robustné fusion. Na festivale sa predstavil so svojou stálou kapelou (+ Gareth Williams - klavír, Anthony Le Fleming - kontrabas, Sebastian De Krom – bicie) a zahral set zložený zo známych, niekedy až priznámych jazzových štandardov. Príjemná, štýlovo a elegantne zahraná hudba, ktorá síce nič nové neprináša, ale pochybujem, že v nej niekto niečo nové aj hľadá. Koncert by mohol slúžiť ako definícia jazzového mainstreamu, Smith a jeho spoluhráči sú ako špongia, nasali všetko, s čím prišli ich významní predchodcovia. Osobne mám na hodnotenie koncertov kritérium, či by som si túto živú nahrávku pustil doma na CD. V tomto prípade nie som si istý, ale na festival alebo do klubu to je dobrý deal. Škoda, že Smith nepredviedol aj svoje iné polohy.

Laco Déczi je legenda. Znamenitý trubkár, skladateľ, recesista a škandalista, už trinásť rokov žijúci v New Yorku. Na BJD si priviedol svoju kapelu New York Cellula. Toto vystúpenie by mohlo pre zmenu slúžiť ako definícia fusion, aké sa hrá už od konca 80. rokov: s brilantnými sólami a elektrickým zvukom. Décziho energická hardbopová hra sa roky nemení, aj keď sa zdal mierne indisponovaný, kapela je zložená z dobrých hudobníkov. Po klubovom Smithovi bol Déczi príjemné prebudenie.

Na Jamesa Cartera som sa tešil najviac. Vieme, ako je to s tešením sa. Ak je očakávanie príliš veľké, často prichádza sklamanie. Tu však hádam ani neprichádzalo do úvahy.

Tridsaťjedenročný Carter je hviezda, sála to z neho desiatky metrov. Charizmatický, sebavedomý, ale aj s riadnou dávkou pokory voči hudbe. Extrovertný hráč, tornádo, živel. Na druhej strane je jeho hra plná virtuóznych „vychytávok“. Zo svojho úctyhodného inštrumentária si priniesol len tri saxofóny. Sopránový, altový a tenorový. Tento človek nemá s nástrojom ani ten najmenší technický problém a dostane z neho aj nemožné zvuky.

Už mnohokrát som napísal, že jazz už sa nedá definovať tým, či je to synkopovaná alebo nesynkopovaná hudba, ale jedine podľa miery energie a komunikácie. Vystúpenie Carterovej kapely s príznačným názvom Electric Groove Band bola smršť, ktorá prevalcovala aj nás, čo sme boli pripravení na takéto vystúpenie z počúvania posledného CD Layin’ In The Cut. Všetci hudobníci sú znamenití hráči; najväčšou hviezdou je basista Jamaaladeen Tacuma, ale absolútni majstri sú aj gitarista Jeff Lee Johnson, klávesista Craig Taborn, ktorý štýlovo používal iba organ Hammond a elektrický klavír Fender Rhodes, a strhujúci bubeník Calvin Weston.

Carter je možno najväčšmi – podotýkam že v tomto projekte – inšpirovaný čiernymi fúziami jazzu s rockom a funky, ako ich definovali James Blood Ulmer, Ronald Shannon Jackson, či Defunkt, ale počuli sme aj názvuky Milesa Davisa, Jimiho Hendrixa (vďaka gitaristovi), či Johna Coltranea. Z pódia sa valila hustá masa plná vibrácií a bufety osireli. Žiaden hudobný zážitok nie je taký silný ako koncert, pokiaľ sa človek stane súčasťou mohutnej výmeny energií. A energie, tej nám Carter nadelil aj do zásoby.

Problémy

Pre úplnosť by sa patrilo spomenúť dve problematické miesta – nezvládnutý zvuk na začiatku festivalu v duchu boja proti všetkým nástrojom okrem bicích (upravil sa až na vystúpení Philippa Catherina) a koncert speváčky Busi Ncube zo Zimbabwe a jej skupiny Rain, ktorý by sa skôr štýlom a úrovňou hodil na nejakú miestnu súťaž angažovanej piesne. Pochybujem však, že sa našiel niekto, komu tieto nepodstatné veci prekážali; systém občerstvenia bol zvládnutý na jednotku, jedál a pitia nadostač, rady žiadne a pre tých, ktorých boleli nohy, bola určená stála kaviareň v spoločenskej sále. Tu sa dalo posedieť aj mimo vystúpení. Veď si povedzme rovno. Na BJD sa každý rok tešíme aj pre ich spoločenskú stránku.

Zaujímavé linky:

Philip Catherine na AMG

Recenzia posledného Catherinovho albumu Guitar Groove na inZine

Bio & info o albume Bebel Gilbertovej Tanto Tempo

Recenzia albumu Tanto Tempo na inZine

Info o albume Tanto Tempo na oficiálnej stránke vydavateľstva

Ron Affif na AMG

Kurt Elling na AMG

Oficiálna stránka Tommyho Smitha

Tommy Smith na AMG

James Carter na AMG

Recenzia dvoch posledných albumov Jamesa Cartera na inZine