Naozaj dobré mladé slovenské kapely možno porátať na prstoch dvoch rúk. V súčasných podmienkach domáceho okypteného hudobného priemyslu sú však aj tie odsúdené na nedobrovoľné živorenie v medziach takzvanej alternatívnej scény a občasné pokusy o získanie priazne niektorého z vydavateľstiev, ktoré bude ochotné podstúpiť riziko a investovať do nádejnej mlade bez vidiny okamžitého zisku. Navyše po zániku bratislavského Rádia Ragtime pre tieto kapely neexistuje ani potrebný mediálny priestor, pretože všetky ostatné komerčné rádiá sa snažia hrať „na istotu“ a vo svojich playlistoch ponúkajú len osvedčené mená. Jedinou možnosťou, ako svoje umenie dostať aspoň k nejakým poslucháčom, sú koncerty. Situácia je úbohá aj na tomto poli, ale predsa len existuje niekoľko klubov, ktoré sú ochotné podobné akcie občas usporiadať. Bratislavská Duna k nim rozhodne patrí a minulotýždňový koncert s podtitulom „Iná slovenská hudba“ sľubovala celkom slušný zážitok. Na programe večera boli kapely Hudba z Marsu (Trnava), Puding pani Elvisovej (Košice) a Para (Bratislava).

Ja osobne som, na rozdiel od väčšiny ostatných návštevníkov, do Duny prišiel najmä kvôli prvým dvom menovaným. Para sa vďaka zmluve s vydavateľstvom Unique Leader v súčasnosti teší mediálnej pozornosti, v hitparáde Deka sa predstavila ako „kapela mesiaca“, a tak už len ťažko možno o nej hovoriť ako o nezaopatrenej mladej kapele, ktorá čaká na svoju chvíľu.

Ako prví vyšli na pódium chalani z Hudby z Marsu. Na ich konte už síce je minuloročný album Supervýlet, ten však vyšiel vo vydavateľstve SQ Music, ktoré ho s výnimkou nakrútenia klipu nechalo bez akéhokoľvek proma zapadnúť prachom. Napriek tomu sa skupine ušla nominácia na Grammy v kategórii „Objav roku“. Nikdy sa netajili tým, že ich prvoradým poslaním je zabávať a hlavne nebrať sa príliš vážne. Počas takmer hodinového vystúpenia sa naša najpopovejšia alternatívna kapela oprela najmä o nové skladby, s ktorými momentálne jej členovia s nádejou v očiach obiehajú vydavateľstvá. Všetky sa nesú v podobnom „ska-punk-britpop-obecnemelodickom“ duchu ako debutový album. Sú pestré, veselé, s dôrazom na chytľavé melódie a aj v živom podaní je jasné, že s trochou „hranosti“ majú všetky predpoklady stať sa hitmi. V tomto smere najviac vynikli dve s názvami Astronaut a Šakalík, na ktoré približne 70 prizerajúcich sa reagovalo nemenej nadšene ako na staršie veci Klára a Gogo (tentokrát v ska verzii), Je to leto („zaspieval“ si aj Whisky), alebo Nie sme takí starí. V rámci stupňovania dobrej nálady medzi vlastné veci pridali obľúbené covervezie: cornershopovskú Brimfull Of Asha, skvelú seriálovú Majku z Gurunu s vyhrávkou v štýle Addams´s Family a na záver aj Rockafeller Skank, ktorá v ich podaní obyčajne znie o dve triedy lepšie ako v originále Fatboy Slima. To, že tentokrát tak neznela, mal na svedomí len a len zvukár, ktorý sa počas celého večera riadil heslom „čo je nad možnosti reproduktorov, to je dobre nazvučené“. Zo začiatku nefungovali monitory na pódiu, do polovice koncertu nebolo počuť klávesy, a všetky nástroje sa zlievali do jednej „prehulenej“ masy, z ktorej nielenže nebolo rozumieť textom, ale jej hlasitosť bola len tesne pod hranicou bolesti, takže zážitok z hudby sa miešal s utrpením a v ušiach mi pískalo ešte aj na druhý deň ráno. Pravdupovediac, Hudba z Marsu aj Puding pani Elvisovej dostali najhoršie ozvučenie, aké som doteraz zažil, a tak som mal o dôvod viac neostať na Paru, ktorej zvuk bol vraj o malý kúsok lepší, ale hlboko pod hranicou bežných štandardov. Polohluchý zvukár z Duny týmto spôsobom dokonale všetkým prítomným pokazil večer, nech mu to pánbožko vynahradí na úrode švábov.

Puding pani Elvisovej možno poznáte vďaka pesničke Márnotratnice, ktorá sa minulý rok hrávala v niektorých rádiách. Ich hudba je na slovenské pomery mimoriadne originálnou zmesou melodického gitarového popu a elektronických podkladov pripomínajúcich tvorbu Chemical Brothers alebo Underworld. K tomu pripájajú jednoduché a extrémne chytľavé texty, syntetizátorové efekty a najmä množstvo energie a radosti z hry a experimentovania. Výsledný produkt znie vynikajúco. Niektoré piesne by pokojne mohli za svoje prijať Belle & Sebastian, iné by sa nestratili na albumoch Cornershop, Pulp, alebo Apollo 4 Forty. Pôsobenie na pódiu navyše umocňujú neustálym vymieňaním si nástrojov, takže počas približne 40-tich minút si každý zahral na všetko, čo mali po ruke. Aj keď úplne neznámi, publikum na ich piesne reagovalo viac ako pozitívne a to aj napriek spomínanej neschopnosti zvukára, ktorá spôsobila, že všetky detaily boli skryté za hradbou hluku. K tomu sa ku koncu pridali problémy s káblom od gitary, takže nakoniec neodohrali poslednú plánovanú pesničku a z pódia odišli takmer bez rozlúčenia.

Pre mňa osobne tým celý večer skončil. Z Duny som odišiel mierne roztrpčený, ale s dobrým pocitom z toho, že mladá slovenská hudba nie je ani zďaleka taká beznádejná, ako by sa mohlo zdať pri pohľade na väčšinu toho, čo sa z domácej produkcie dostáva na pulty predajní s hudobnými nosičmi.

Pri odchode som ešte stretol Miša Kaščáka a ten prezradil niekoľko podrobností o programe tohtoročného trenčianskeho festivalu Pohoda 2000, ktorý s fínskymi Bomfunk MC´s na čele zatiaľ vyzerá veľmi sľubne. Viac informácií prinesieme už čoskoro.