Pribúdajúce roky vidíme podľa toho ako rastú naše deti a podľa ročníka Bratislavských jazzových dní. Toto kultúrne a v neposlednom rade spoločenské podujatie sa uskutočnilo už dvadsiaty piaty raz.

Obavy o obľúbený festival, ktoré nastali po odskočení niekoľkoročného generálneho sponzora - pivovar Corgoň, sa našťastie nepotvrdili. Našiel sa hlavný sponzor iný - spoločnosť Horizont -, a tak sme sa mohli 22. - 24. októbra opäť stretnúť v PKO. Koncerty sa odohrávali v dvoch sálach - v tradičnej spoločenskej, kde bola prehliadka slovenského jazzu a v estrádnej, ktorá je dosť nešťastne zrekonštruovaná (z akustického i interiérového hľadiska). Vzhľadom na to, že na posledné ročníky sa zďaleka nedostali všetci záujemcovia, je to dobré riešenie.

Koncerty na seba nadväzovali (okrem nedele) takmer bez prestávky a tak iba mimoriadne odolný poslucháč bez potreby pitného režimu a spoločenského styku odsledoval všetko. Vopred upozorňujem, že nasledujúci text si nenárokuje na úplnosť. Priznávam, že som iba človek.

MLADÍ, STARÍ

Kaltenecker Trio z Maďarska obchádzala dobrá povesť, ktorú koncert potvrdil. Je to skutočné klavírové "power trio"; členovia prekypujú nákazlivou radosťou z toho, ako vedia dobre a rýchlo hrať. Ak si predstavíte sound tria Michela Camila, avšak so zložitými témami často inšpirovanými vážnou hudbou (bartókovskými polyrytmami), ale aj rockom a popom, viete približne o čo išlo. Toto predstavenie bolo ukážkou kvalitného európskeho jazzu so všetkým, čo k tomu patrí. Trocha akademického chladu je zrejme neoddeliteľnou súčasťou takejto výpovede. Zaujímavé sú roky narodenia jednotlivých členov, všetci majú menej než tridsať a to už patria medzi maďarskú elitu: Zsolt "Kutas" Kaltenecker (klavír) - 1970, Péter Papesch (šesťstrunová basgitara) -1973 Gergo Borlai (bicie) - 1978. Borlai, zázračný bubeník, hrá od troch rokov a zúčastnil sa na nahrávaní 44 albumov (!) To bubeník z American Jazz All Stars. Butch Ballard je ročník 1917 a hral ešte s Fatsom Wallerom. Najmladší člen kapely, saxofonista Tony Coe, je sa narodil v roku 1934. To dáva obraz o hudbe kapely, ktorá sa rozhodla šíriť odkaz svojho bývalého zamestnávateľa, Dukea Ellingtona. Samozrejme, očakávať nejakú mladícku horlivosť alebo originalitu by bola asi opovážlivosť.

ETNO

Čert vie, prečo je kubánska hudba v poslednom období tak veľmi v móde. Svetová populárna hudba má raz za čas tendenciu si niekde dobiť baterky a teraz to robí na ostrove slobody. Vystúpenie skupiny Cubanismo! sľubuje nič viac a nič menej, ako skvelú zábavu. Na záver prvého večera sa tancovalo a veselilo. Štrnásťčlenná kapela to roztočila a na hypnotickom rytmickom podklade salsy žiarili tie najveselšie farbičky, aj keď stále rovnaké. Kapela by rovnako ako a Jazzových dňoch mohol vystúpiť kdekoľvek. Napríklad na folklórnom festivale Východná pokiaľ by vymysleli program venovaný neslovenskému folklóru. Alebo niekde v tanečnej sále hotelu Gala na Tenerife. Nemeckým penzistom, ktorí chodia mimo sezóny, by sa to páčilo tiež. Aké to vlastne bolo, sa ma nepýtajte, lebo pokiaľ ide o etnickú hudbu, dávam prednosť sofistikovanejším, odvodeným formám. Ale sledovať tanečné kreácie niektorých jednotlivcov bolo zaujímavé a ľudia sa veselili takmer do rána.

Etnickú hudbu hrá aj rakúsky saxofonista Sigi Finkel, ktorý si priviedol afrických perkusionistov. Bola to však hra na efekt (v tom, ako treba hrať na africké bubny sa nevyznám, ale v hre na saxofóne sa trochu vyznám). Zaspomínal som si na farbisté etnické mixy Finkelovho rodáka Joa Zawinula a odišiel do foyeru; "Džezáky" sú skvelé v tom, že aj keď hrá niekto, kto človeka priamo neoslní, je tu možnosť využiť čas veľmi príjemne a niekedy aj užitočne. A veru sú ľudia, s ktorými sa dobre porozprávam raz za rok - na BJD.

Portorikánec David Sanchez (1968) patrí medzi najvýznamnejšie zjavy generácie mladších saxofonistov a je skutočnou hviezdou v rozpuku síl. Sebavedomý, mužný tón jeho tenorsaxofónu to len dokazuje. Sanchez nie je žiaden bavič, ale skutočný umelec a s plnou vážnosťou pristupuje aj k svojej produkcii. Žiaľ, vystúpenie poznačila nehoda - dvaja členovia kapely ostali z neznámych dôvodov trčať na letisku v Paríži. V úspornejšej koncertnej verzii nehral naraz bubeník a perkusionista, bubeník striedal biciu súpravu s perkusiami, takže zo sugestívnych rytmických pletív ostala len polovica. Navyše sa nepodarilo poriadne ozvučiť klavír - do rytmicky pregnantného latino jazzu sa hodí konkrétny tón z ostrou nábehovou hranou, a tu, naopak, klavír znel ako spod periny. Keby som chcel otrepane frázovať napísal by som, že vystúpenie bolo dôstojnou bodkou za festivalom. Mne osobne by sa však na záver hodilo niečo dravejšie, hlasnejšie, elektrifikovanejšie, možno povrchnejšie... vychutnať všetky nuansy kultivovaného prejavu kvarteta už bolo možno aj nad ľudské sily.

MELÓDIE

Mladá skupina Virus zo Žiliny bola príjemným prekvapením prvého večera. Komunikatívny straightahead či pop jazz priam ideálny do klubu. Títo mladí chlapci hrajú veľmi dobre, neboja sa melódií a príťažlivosti pre širšie publikum. Možno by som občas pridal viac dravosti, ale možno je "smooth" smerovanie kapely premyslenou koncepciou. Zapamätajte si mená členov, určite o nich budeme ešte počuť: Ľubo Kianička (klávesy), Peter Markuliak (gitara), Tomáš Gál (bicie). Najvýraznejším dojmom pôsobili altsaxofonista Rado Tariška a Robo Vizvári, ktorého melodické linky bezpražcovej basgitary dodávali soundu teplo a svetlo.

Berco Balogh vystúpil zo svojou formáciou Bee Connection ktorú tvoria známe osobnosti slovenského jazzu a ostravský saxofonista Rudolf Březina, známy zo spolupráce s Dežom Ursinym. Berco sa vidí v spevákoch typu Al Jarreaua a nás, čo nás zasiahla vlna funky v 80. rokoch, energické vystúpenie s brilantnou dychovou minisekciou potešilo.

BUBENÍCI

Skvelý manažér Jozef "Dodo" Šošoka si opäť priviedol známych spoluhráčov - vynikajúceho rakúskeho saxofonistu Harryho Sokala a kontrabasistu Georgea Breinschmida. Sokal si priniesol mašinky z ktorých púšťal rytmické podklady, Šošoka sa však s nimi akosi nevedel dohodnúť. Jazz je predovšetkým komunikácia, toto hranie sa však podobalo na vystúpenie troch paralelne hovoriacich rečníkov.

Martin Ciel mi povedal, že z niektorých koncertov, filmov a divadelných predstavení má pocit, akoby držal v ruke gaštan aj pichľavej šupke, iné sú zasa príjemné a vyhladené ako gaštan samotný a presne "padnú do ruky". Vystúpenie skupiny Bil Bruford's Earthworks bolo ten druhý prípad. Bruford je jeden z najvýznamnejších svetových bubeníkov. Hral medziiným v rockových legendách King Crimson, Yes a Genesis. Kto prišiel na nejaký "nadupaný" elektrifikovaný jazzrock, bol prekvapený, pretože Bruford prišiel striktne akustickým kvartetom (klavír, kontrabas, bicie, tenor/sopránsaxofón). Táto kapela má asi pevnú, vysokorýchlostnú internetovú linku s niekým dôležitým "tam hore". Absolútne homogénný svet štyroch výrazných individualít (Bruford sa obklopil mladými, špičkovými hudobníkmi), je ako z vybrúseného kryštálu. Napriek omračujúcej hráčskej technike jednotlivých členov človek nemal pocit samoúčelnej virtuozity, pretože každý tón mal svoj význam. Prejav bol však veľmi moderný, žiadne bopové revivaly sa nekonali. Skôr občasné inšpirácie etnickou hudbou (Afrika, Bulharsko). Okolo Bruforda sa šíri priam hmatateľná charizma. Nerád robím rebríčky, ale pre mňa sa po tomto koncerte Bruford stal definitívne svetovým bubeníkom číslo 1. Zvláštne, že aj zvuk v sále sa zrazu vyčistil. Koncert bol pre mňa vyvrcholením Jazzových dní.

GITARISTI

Adriena Bartošová mala vystúpiť v zaujímavej kombinácii so skupinou gitarového virtuóza Henryho Tótha. Nakoniec sa z toho vykľul koncert tejto skupiny s hosťujúcou Adrienou. Koncert bol, problematický a vystúpenie pôsobil nehomogénne, čomu určite nepomohol ani hrozný zvuk v sále prikorenený neustále bzučiacim snímačom gitary. Mal som však pocit, že tomu všetkému akosi chýba to, čo v Brufordovom prípade žiarilo ako aura: kapelový pocit, to niečo navyše, čo robí z individualít citlivý organizmus. Tóth , zdá sa, zistil, že technická bravúra nie je samospasiteľná a hľadá niečo, čo sa neskrýva na hmatníku gitary. Držím palce. Takýchto muzikantov nemáme veľa.

Andrej Šeban to našiel, v posledných rokoch ušiel veľmi hlboko. Až tak, že mu niektorí prestali rozumieť. Jeho kapela ASH band s Oskarom Rózsom je jedna bytosť (Bubeníka Marcela Buntaja, ktorý mal vážne povinnosti, na BJD nahradil supertalentovaný Martin Valihora). V poslednom čase sa kapela vydala na ťažkú cestu totálnych improvizácií. To je cesta nebezpečná, pretože vyžaduje intenzívny konekt s poslucháčmi a celú tú mágiu výmeny energií a emócií. Mne osobne sa zdalo že to bolo trochu chladné a sú chvíle, kedy to funguje lepšie. To "mne osobne" by som zdôraznil, pretože niektorí moji dôveryhodní priatelia zasa hovorili, že Šeban bol vyvrcholením druhého večera.

Jim Hall je ročník 1930, ale keď ho porovnáme so staršími pánmi z American All Stars, vidíme tu priepastný rozdiel. Hall je celý svoj život schopný hrať veľmi moderne a veľmi mlado. Je veľkou inšpiráciou pre mnohých gitaristov o generácie mladších. Kvartet Grand Slam (+ Joe Lovano - saxofón, George Mraz - kontrabas, Lewis Nash - bicie) je majstrovská ukážka moderného komorného jazzu: štyri osobnosti vytyčujú priestor, zaplnený veľkou slobodou. Žiaľ, že po emotívne vyčerpávajúcom zážitku z Brufordovej kapely sa mi jednoducho vyplo vnímanie. Bolo toho veľa.

SUMA SUMÁRUM

Rozdelený "dvojsálový" program žiadal isté obete, piatkový a sobotný program končili o pol tretej nadránom, ale už sme si zvykli že cez víkend keď sú "džezáky", si človek veľmi neoddýchne. V dramaturgii mi veľmi chýbal zástupca špičkového zahraničného elektrického fusion, prípadne niekto, kto mixuje jazz a elektroniku ako minulý rok Courtney Pine. Vrcholom sobotného aj nedeľného večera boli pomerne náročné akustické koncerty, myslím, že ideálne na záver je niečo ľahšie, povedzme funkovejšie.

Najväčší čierny bod si vyslúžilo PKO - plastikové stoličky, ktoré boli umiestnené v druhej polovici veľkej sály, príliš často rozťahovali zadné nohy, čo končilo nepríjemným pádom dozadu. Každý večer takto dopadlo zo dvadsať ľudí (čo som si vyskúšal aj ja). Sedieť na pol zadku a neustále kontrolovať ťažisko veľmi neprispieva k dokonalému vychutnaniu umeleckých výkonov.

Kompletný program festivalu nájdete na oficiálnej internetovej stránke www.bjd.sk.