Začiatkom sedemdesiatych rokov sa mladí poslucháči definitívne rozišli so swingovým stredným prúdom, ktorý už koncom šesťdesiatych rokov stratil akúkoľvek vývojaschopnosť. Faktická neexistencia rockovej scény na Slovensku, zapríčinená kultúrnou normalizáciou, spôsobila, že pozornosť širokého, sociálne diferencovaného publika upútali prejavy, ktoré by za normálnych okolností pravdepodobne boli viac-menej menšinovou záležitosťou. Obrovskú popularitu v tom čase získalo Vargovo Collegium musicum, vychádzajúce zo syntézy rocku a vážnej hudby, Pavol Hammel, čerpajúci z folkrockových tradícií a dobové jazzrockové fúzie.

Kým v Čechách bola jazzrocková scéna sedemdesiatych rokov - náhrada rockovej scény, reprezentovanej iba veľmi obmedzeným počtom súborov bez faktickej možnosti naplno formulovať "rockový svetonázor" - členitá a funkčná (s pochopiteľným vysokým stupňom epigónstva), na Slovensku možno hovoriť skôr o vplyvoch aktuálnych fúzií v tvorbe skupiny GATTCH a Deža Ursinyho. Jediným legitímnym reprezentantom jazz rocku do polovice sedemdesiatych rokov bola skupina Fermáta gitaristu a skladateľa Františka Grigláka, ktorá vznikla roku 1973 (minulý rok mala teda okrúhle výročie) a ihneď nadviazala na súdobé trendy západného jazz rocku, reprezentovaného najmä skupinou Mahavishnu Orchestra. Tento stručný sprievodca albumami Fermáty si všíma tvorbu skupiny do roku 1985, pokým bol jej členom Tomáš Berka. Vtedy totiž vydala najdôležitejšie, legendárne platne. Roku 1991 zaznamenávame come back skupiny (album Simile a sporadické koncerty; v súčasnosti Griglák pripravuje novú platňu).

František Griglák (1953) patrí medzi najžiarivejšie talenty slovenského rocku. Na scénu sa uviedol úctyhodne - po amatérskych začiatkoch vo vlastnej skupine Inside Of Fire účinkoval v rokoch 1970-1971 v skupine Prúdy. Jeho pôsobenie v skupine Collegium musicum (1971-1972) bolo síce krátke, zúčastnil sa však na nahrávaní dvojalbumu Konvergencie, ktorý patrí k skvostom slovenského rocku. Už tu - ako osemnásťročný - prekvapil svojou vyspelou technikou, melodickou invenciou, logikou výstavby sól a neopakovateľným tónom (podľa ktorého je dodnes okamžite identifikovateľný, nezávisle od toho, na akom nástroji a aparatúre hrá). Griglák je svojím založením rocker, ale nastupujúci jazz rock mu umožnil naplno uplatniť virtuozitu a nekonvenčné kompozičné postupy.

Druhým zakladateľom a stabilným členom Fermáty bol hráč na klávesových nástrojoch a profesionálny scénograf Tomáš Berka (1947), ktorý predtým pôsobil v amatérskej skupine We Five, neskôr založil vlastný súbor Ex We Five. Jeho skladateľský vklad vo Fermáte bol značný; svojou racionalitou vytváral prirodzený protipól Griglákovej melodickosti a temperamentu. "U Berku je zjavný sklon k racionálnej organizácii skladieb (intervalová, resp. modálna melodická stavba, časté používanie metrických pásiem s nepravidelným delením prízvukov."1 - táto charakteristika by mohla byť súčasťou definície jazz rocku sedemdesiatych rokov en bloc. A keďže Griglák je skôr hudobník inklinujúci k rockovo expresívnemu prejavu, je zjavné, že z dvoch pólov syntézy rocku a džezu bol vo Fermáte akcentovaný ten rockový.

Už na začiatku svojho pôsobenia Fermáta nahrala viacero scénických hudieb pre divadlá v Košiciach, Trnave, Bratislave a vo Zvolene, čím dokázala svoj zmysel pre farbu a vystihnutie atmosféry.

Prvá platňa Fermáty (bez názvu) vyšla roku 1975. Začína pompézne a presvedčivo Griglákovou úpravou Rumunskej rapsódie G.  Enesca v duchu vtedy módnych transformácií skladieb vážnej hudby. Ide o veľmi štýlovú úpravu, napokon aj skladba je dobre vybratá. Rapsódia predstavuje zároveň jedinú prevzatú skladbu Fermáty vôbec, repertoár skupiny sa neskôr opieral výlučne o vlastné kompozície. Poslucháč má možnosť presvedčiť sa v priebehu niekoľkých sekúnd o muzikantských kvalitách skupiny, najmä o Griglákovej virtuozite. Žiaľ, táto hutnosť výpovede nie je príznačná pre celú platňu. Výrazné motívy sa striedajú s menej záživnými plochami, kde sa na podklade ostinátnej basovej figúry (presvedčivý Anton Jaro mal vtedy 21 rokov!) a zvukomalebných bicích Petra Szapu (ktorý do skupiny nastúpil po zakladajúcom Pavlovi Kozmovi) realizujú obaja sólisti. Veľkým nedostatkom je chudobnosť soundu. Jazz rock si vyžaduje hutný zvuk klávesových nástrojov, minimálne však elektrický klavír Fender, "Steinway jazz rocku". Namiesto neho je na debute Fermáty (okrem organu, ktorý v tejto hudbe nikdy nebol dominujúci nástroj) použitý jednoduchý klaviset a akýsi bazálny monofonický syntetizátor. Ani mixáž s "papierovým" zvukom bicích nahrávkam veľmi nepomohla. Napriek tomu však platňa v žiadnom prípade nemá iba hodnotu počinu. Sám Griglák ju charakterizival s odstupom piatich rokov veľmi presne: "Myslím, že na prvej platni je niekoľko pekných nápadov; keby sme teraz nahrávali album naživo a použili tie isté, modernejšie aranžované skladby, tak by to mohlo byť celkom uspokojivé".2

Najlepší obraz o impozantnom vývoji Fermáty, o ktorom hovoria dobové kritiky, by zrejme poskytol záznam koncertného vystúpenia - napríklad koncertu skupiny na prvých Bratislavských džezových dňoch v decembri 1975.

Roku 1976 sa v skupine vymenil bubeník - Petra Szapu vystriedal mimoriadne talentovaný Cyril Zeleňák s praxou v skupinách Modus a Prúdy, ktorý tvoril spolu s Antonom Jarom precíznu rytmiku. Obaja hudobníci doteraz patria k najvyťaženejším štúdiovým sidemanom, schopným prispôsobiť sa každému štýlu; roku 1977 spolu nahrávali LP Deža Ursinyho Pevnina detstva, spolupracovali i s Ladislavom Gerhardtom.

Druhá platňa Fermáty, Pieseň z hôľ (1976), znamená výrazný progres. Zvuk je tu oveľa pestrejší, farbistejší i zásluhou nového elektrického klavíra Fender a dokonalejšieho syntetizátora s podstatne širším farebným spektrom, nehovoriac už o neporovnateľne lepšom zvuku nahrávky. Po prvýkrát sa prejavila tendencia Fermáty nahrávať tematicky komplexné, myšlienkovo ucelené platne. V tomto prípade ide o inšpiráciu folklórom. "Fermáta sa dotkla folklóru zatiaľ len veľmi letmo - väčšinou typickým modálnym názvukom viacerých použitých tém"3, píše v recenzii J.  Kinček. Syntéza rocku, džezu a folklóru by skutočne mohla byť hlbšia. Griglák svojou melodickou hrou a "slovanským feelingom", i Berka so svojím mysliteľstvom majú na to všetky predpoklady. Griglák to napokon celkom jasne dokázal v Piesňach z kolovrátku na platni Konvergencie. Na druhej strane treba oceniť prístup, s akým tvorcovia použili folklorizujúce momenty - nejde o lacné preberanie tém alebo modálne kĺzanie po povrchu, ale o snahu zmysluplne uplatniť motívy, stupnice, postupy a signifikantnú atmosféru v pôvodnej tvorbe. V neposlednom rade ide v kontexte slovenského jazz rocku o nóvum a Fermáta sa podujala na nevďačnú úlohu prvolezca.

Pieseň z hôľ je dokumentom o hľadaní vlastnej identity súboru. Výrazne pretrvávajú "mahavishnovské" vplyvy, je tu však citeľná snaha o vlastný výraz. Nahrávka má síce veľmi solídny zvuk, ale tvorcovia sa nevyhli istému výrazovému stereotypu. Pieseň sa sústreďuje na prepracovanosť detailu, autori však celkom neustrážili dynamiku, napätie a kontrastnosť celku, čo však je, dá sa povedať, detská choroba celej našej jazzrockovej scény. Škoda, že na platni nie je viac takých miest, ako nástup Griglákových gitár vo vlastnej miniatúre Dolu Váhom (kde po prvýkrát použil svoj charakteristický playbackový viachlas), či Berkova téma (hraná spolu s husľami hosťujúceho Milana Tedlu) v piesni Vo Zvolene zvony zvonia.

Platňu Huascaran nahrala Fermáta za štyri dni v júni 1977. Mnohí odborníci, i samotný Griglák, považujú tento album za vrchol tvorby súboru. Opäť ide o uzavretý celok. Programová kompozícia je inšpirovaná tragédiou československej horolezeckej výpravy, ktorej členovia prišli o život pri výstupe na peruánsky vrchol Huascaran následkom zemetrasenia. Pri tejto tragédii boli zničené i dve mestá. Pamiatku obetí zemetrasenia si uctila druhá výprava, ktorá vrchol dobyla. "Udalosti, ktoré sa nedávno odohrali v peruánskych horách sme si nezvolili za námet iba pre exotickosť názvu, ale aj preto, že obsahujú obidve (...) polohy - tragickú i víťaznú," píšu tvorcovia v sprievodnom texte k platni. Tieto polohy podmieňujú používanie nových (v kontexte Fermáty) výrazových prostriedkov - k "rockjazzovej" koncepcii pristupujú i prvky art rocku, inšpirácia nielen vážnou hudbou, ale aj skupinami ako Pink Floyd, Yes atď. (úvod albumu s "floydovskou" syntetizátorovou plochou, časť kompozície Huascaran I s vokálom Petra Oláha a pod.). Aj basgitara nového člena súboru, Ladislava Lučeniča, svojím zvukom (charakteristickým pre značku Rickenbacker) i celkovým polyfonicko-pohyblivým poňatím evokuje Chrisa Squira z Yes. Ďalšou novinkou na platni je akýsi svojský variant funky (Huascaran II).

Platňa tvorí vyvážený, proporčný a vygradovaný celok. Dynamicky sa tu striedajú pasáže s kontrastnou náladou, organicky je tu použité i violončelo hosťujúceho Dezidera Piťu v kombinácii s akustickým klavírom, čo tvorí vhodný protipól k ustavične sa rozrastajúcemu arzenálu klávesových nástrojov (na platni majú premiéru polyfonické syntetizátory).

V období Huascaranu dosiahla obľúbenosť Fermáty vrchol. Skupina sa stala kultovou nielen v špecializovaných kruhoch, jej sociálny záber bol neobyčajne široký.

Roku 1977 si celú Fermátu "požičal" do štúdia i Pavol Hammel. Výsledok ich spolupráce, platňa Stretnutie s tichom, patrí medzi jeho najvydarenejšie diela.

Po nahratí Huascaranu Griglák s Oláhom a Lučeničom nastúpili na dvojročnú vojenskú službu, čo spôsobilo neželaný výpadok v koncertovaní i v štúdiových aktivitách. V druhej polovici roku 1979 sa Fermáta predstavila v novom zložení - Ladislav Lučenič sa definitívne rozhodol pre kariéru v pop music (v skupine Modus, neskôr ako gitarista, aranžér a štúdiový multiinštrumentalista s Miroslavom Žbirkom, s ktorým spolupracuje dodnes) a nahradil ho nestor slovenskej basovej gitary Fedor Frešo. Frešo sám svoju "zmenu firmy" komentoval takto: "Prebehlo to absolútne prozaicky. Odišiel som od Vargu, nemal som čo robiť, vôbec som si nevedel predstaviť, z čoho budem žiť, chvíľu som koketoval s myšlienkou, že založím hardrockovú skupinu (...) a vtedy mi ktosi povedal, že Fermáta hľadá basistu. Ešte v ten večer som zavolal Tomášovi, že idem k nim hrať. A bolo to."4

Už v auguste 1979 (mesiac po návrate z vojenčiny) Fermáta nahrala platňu Dunajská legenda. Na prvý pohľad ide opäť o kompaktné, programové dielo, inšpirované slovanskou históriou - skladby sú pomenované podľa slovanských kniežat. Táto manifestácia slovanstva je z hudobnej stránky obsiahnutá najmä v Griglákovej kompozícii Trebiz, dá sa však povedať, že na rozdiel od Huascaranu nejde o žiaden programový scenár - o to však tvorcom asi ani nešlo.

Na Dunajskej legende je viditeľne špecifikovaný a diferencovaný hudobný jazyk Griglákových a Berkových skladieb (platňu si autorsky rozdelili rovným dielom - po štyri skladby). To na jednej strane prispieva k pestrosti, na druhej strane spôsobuje, že platňa je divergentnejšia ako predchádzajúce albumy, najmä Huascaran.

Griglák bol vždy vo svojej podstate rocker a v Dunajskej legende to potvrdzuje. Jeho témy sú priamočiarejšie, spevnejšie, vyhýba sa metrickej ekvilibristike. Svoju gitaru necháva naplno vyznieť v "kantilénových" oblúkoch i razantných sólach (dvakrát tu používa vtedy módne, vyslovene rockerské efektové zariadenie talk box, ktorým sa zvuk gitary moduluje ústami). Skladba Chotemir je vystavaná aditívne; slovo skladba je zrejme v tomto prípade odvodené od významu "skladať". Je to akýsi skicár pekných tém, myšlienkovo oddelených, ale gradujúcich. Po prvýkrát vo Fermáte používa akustickú gitaru - spevný a pôsobivý Chotemir má takmer folkovú atmosféru.

Berka si zachoval svoj "konštruktérsky" prístup ku kompozíciám, často používa nepárne metrá (Unzat) či rôznym spôsobom predrazené doby (Zuemin), a najmä on prispieva k zachovaniu kontinuity tvorby Fermáty. Frešo a Oláh vtedy tvorili jednu z najrazantnejších a najšťavnatejších rytmických sekcií slovenského rocku.

Na prelome sedemdesiatych a osemdesiatych rokov už totiž sotva niekto nazval Fermátu jazzrockovou skupinou. S nájdením vlastnej tváre a odpútaním sa od mahavishnovských vplyvov dospela táto skupina k svojskej syntéze, v ktorej jazz rock slúžil skôr ako esencia, jeden z inšpiračných zdrojov.

Rok 1980 bol pre Fermátu úspešný. Dunajská legenda bola prijatá kritikou i poslucháčmi veľmi kladne. Skupina obnovila koncertnú činnosť a iba za prvý polrok odohrala asi 90 koncertov. Z "občasného" súboru sa Fermáta stala "pravidelnou" skupinou, fungujúcou na profesionálnej báze. Vyvrcholením roka bolo takmer mesačné turné so skupinou Locomotiv GT po Maďarsku; väčšinou išlo o klubové vystúpenia. %Fermátu prijali veľmi priateľsky. a záverečnom koncerte dokonca zatienila i ďalšiu predkapelu - Skorpió.

V júli skupina nakrúcala svoju piatu LP platňu s názvom Biela planéta. Jej koncepcia je totožná s %koncepciou Dunajskej legendy (i počtom piesní), ale slovanské kniežatá tu vystriedali cestovatelia, moreplavci a objavitelia bielych miest na mape sveta. Žiaľ, táto téma neinšpirovala skupinu k objavovaniu bielych miest v hudbe. Počas vrcholiacej konjunktúry sa začali objavovať príznaky rutiny a stereotypu. "Je tu málo objavného (čo by nakoniec neprekážalo) a úplne tu chýba odvaha a risk. Všetko pôsobí skôr ako prechádzka po úhľadnom parku než ako dobrodružná cesta do neznáma."5

Platňa sa začína sľubným shufflom s náznakom boogie a takmer džezovým klavírnym sólom Cook, veľmi skoro však zavládne rutina, osviežená troškou reggae v Amundsenovi či harmonicky originálnym úvodom v Humboldtovi. Perlou je krásna Griglákova španielková balada Kolumbus, ktorá patrí k tomu najkrajšiemu, čo kedy napísal, a potvrdzuje, že jej autor je pesničkárom par excellence.

Berka opäť komponoval s "logaritmickým pravítkom", chýba však atmosféra jeho vydarenejších kompozícií na Huascarane, či na Dunajskej legende. Skupina pôsobí dokonale zohrato, zvuk je skvelý (zvuková réžia - Jozef Hanák), ale platni chýba to, čo dovtedy nechýbalo na žiadnej platni Fermáty - čosi nové v kontexte skupiny i slovenskej hudobnej scény.

To zrejme pochopili i protagonisti Fermáty, pretože ďalšia platňa Generation (1981) je už na prvý pohľad koncepčne iná. Nejde o žiaden programový či "programový" projekt. Autorstvo si nerozdelili iba Berka s Griglákom: zo siedmich skladieb tri zložil Berka, dve Frešo a dve Griglák.

Predovšetkým si treba všimnúť, čo album odlišuje od ostatných - pretože práve to je na ňom to podstatné: s akýmsi funky sme sa už v tvorbe Fermáty stretli, ale tieto vplyvy americkej %"čiernej" hudby neboli nikdy také silné ako v úvodnej Berkovej skladbe Tie-Break (Prerušenie). Poslucháčovi okamžite zíde na um elektrický Herbie Hancock (v tvrdošijnej dravej ostinátnosti) či Billy Cobham (v rôznych rytmických ozvláštneniach). Berka v tejto skladbe znie inakšie a mladšie. To sa, žiaľ, nedá povedať o jeho ostatných dvoch skladbách, v ktorých sa odvoláva na tradíciu Fermáty - klasickú "riffovú naháňačku" Calamity (Kalamita) a Boleti (Dubáky) s ozvláštňujúcou, bluesovo rytmizovanou strednou časťou.

Obe Griglákove skladby majú výraznú, pôsobivú atmosféru. Po prvý raz v histórii Fermáty sa ozvali španielske motívy (Vi a Del Mar). Pekná téma a bravúrne improvizácie sú, zdá sa, pozdravom velikánom jazzrockovej gitary - Johnovi McLaughlinovi a (najmä) Alovi DiMeolovi. Práve táto skladba, spolu s Berkovým Prerušením je dôklazom, že Fermáta sa dovtedy nikdy neobrátila úplne na rockovú stranu.

Ďalšou Griglákovou skladbou je K.O., ktorá svojím charakterom patrí skôr k rocku. Po prvýkrát sa vo Fermáte objavil saxofón (hosťujúci Ľudovít Krajčovič). K.O. svojou atmosférou pripomína známu Us And Them skupiny Pink Floyd (z platne Dark Side Of The Moon). Sugestívnu tému preberá gitara a potom klávesové nástroje.

Fedor Frešo (ktorý inak bežne nekomponuje) prispel dvoma skladbami: Gastronomic Pleasures (Gastronomické radosti), pomenovaná podľa jeho veľkej záľuby, je v kontexte Fermáty nevídaným boogie-blues s originálnou harmonickou stavbou, výraznou (ako inak) basovou líniou a ústnou harmonikou hosťujúceho Jozefa Hanáka. Popri tejto veselej pesničke, ktorá platňu vhodne scivilňuje, sa Reservé už nezdá až takou vydarenou kompozíciou. Tvrdošijným riffom v sebe opäť nezaprel basgitarové myslenie, strojovému a vykonštruovanému dojmu mala zrejme zabrániť stredná časť so slovanským lýdickým motívom, ten sa však (nota bene po Piesni z hôľ) zdá byť trochu polopatistický.

Skvelé inštrumentálne výkony členov Fermáty boli vždy samozrejmosťou, preto je zbytočné zdôrazňovať tento aspekt. Platňa Generation je treťou LP v zostave Griglák - Berka - Frešo - Oláh a svojou úrovňou stojí, podľa môjho názoru, niekde medzi Dunajskou legendou a Bielou planétou. Má vydarené i vágnejšie momenty. Perestrojka Fermáty na počiatku osemdesiatych rokov síce nebola dotiahnutá úplne do konca, ale snahu skupiny o zmeny nemožno nivelizovať. Generation patrí medzi priemer v kontexte Fermáty - v rámci českej a slovenskej scény to však vždy znamenalo nadpriemer.

Po vydaní platne odišiel z existenčných dôvodov Karol Oláh. Nahradil ho mladý Roman Chovanec, ktorý prichádzal priamo z amatérskeho podhubia. Ďalšou platňou sa Fermáta zrejme mala ešte väčšmi priblížiť širšiemu okruhu poslucháčov. Preto v skupine pribudol spevák (a ďalší klávesista) Juraj Bartovič. Situáciu na začiatku roku 1982 charakterizoval F. Frešo: "Na jar ideme na turné po Sovietskom zväze. Program budú tvoriť aj staršie skladby. Úplne nový program chceme nacvičiť až po návrate. Už teraz ho koncipujeme pre skupinu s piatimi hráčmi. V Bartovičovi sme totiž nezískali iba speváka, ale, čo pokladáme za rovnocenné, ak nie dôležitejšie, aj dobrého klávesového hráča. Vždy nám robilo problémy hrať skladby z platní v rovnakej podobe aj na koncertoch. Chcelo to fúru playbackov a nikdy to nebolo ono. Teraz sme spokojní."6

So spokojnosťou Fedora Freša to asi nebolo až také jednoznačné, lebo po šesťtýždňovom turné po Sovietskom zväze zo skupiny odišiel. Nahradil ho veľmi mladý, vtedy sedemnásťročný (!) Dalibor Jenis, neskôr člen funkového Espritu Pavla Kozmu. Zároveň sa do skupiny vrátil Karol Oláh.

"Ad libitum (1984) je akýmsi zlomom vo vývoji skupiny", píše v sprievodnom texte k platni Fero Hora. Dnes vieme, že to bol zlom v tomto - najdôležitejšom - období posledný.

Album je dokumentom o myšlienkových divergenciách členov skupiny, ktoré zvýrazňuje snaha o získanie priazne širšieho publika. Fermáta definitívne rezignovala na džezové a jazzrockové publikum, inklinácia k rocku sa stala dominantnou. Napokon, väčšiu časť priaznivcov džezu a fusion zvábili v prvej polovici osemdesiatych rokov iné, atraktívne krajiny - pohodlné a slnečné, či divoké a neprebádané. Ale aj rockové publikum už malo iný hodnotový systém. Roky 1983-1984 sú v znamení nástupu Novej vlny (záujem o ňu bol u nás priamo úmerný represiám proti nej). Tá priamo revoltovala proti komplikovanému a prearanžovanému "dospelému" rocku.

Ad libitum má niekoľko polôh: Griglák je "v rockovom drese" v piesňach Svet na doskách, Posledné tango na Vajnorskej, či v popovejšom Sprievodcovi. Zároveň si však inštrumentálkou S.O.S. nie bez nostalgie spomína na "%jazzroky sedemdesiate". Berka osciluje medzi rockom - miestami dokonca rockom s etiketou hard (Prvý pád) - a svojou tradičnou intelektuálnou polohou. V piesni Stoličky dokonca ako keby nevedel spojiť dve identity Fermáty - starú (úvod a záver) a súčasnú (stredná, spievaná časť). J. Bartovič prispel peknou popovou baladou Päť minút po dvanástej a čudným jazzrockovo-prekomplikovaným songom Ešte vládzem. Celá kapela si schuti zajamovala v dvoch funkových skladbách so slapovou basovou gitarou (vo Fermáte absolútna novinka!) - Post scriptum a Ad libitum. Na platni je sedem spievaných skladieb a tri inštrumentálky, autorom textov sú Martin Sarvaš a Tomáš Berka.

Platňa Ad libitum je trochu nevyhranená. Pravdepodobne by jej pomohlo akcentovanie popjazzových (vtedy navyše veľmi moderných, ba až módnych) polôh. Ale číry, hutný a pôsobivý rockový výraz, ten, k akému sa Griglák dopracoval napríklad v skladbe Amsterdam na comebackovej platni Simile, je na nej zastúpený iba zlomkovo.

Zloženie skupiny z platne Ad libitum je zároveň posledným, v ktorom Fermáta v prvom období hrala. Roku 1985 pri autohavárii tragicky zahynul Karol Oláh. Protagonisti súboru usúdili, že bez neho nemá zmysel pokračovať a jedna z najväčších slovenských skupín sa rozpadla. F.  Griglák inicioval v druhej polovici osemdesiatych rokov vznik dvoch rockových formácií - skupiny Avion so spevákom P.  Haberom a skupiny Pressburg. Roku 1991 zaznamenávame nový návrat Fermáty v novom zložení, ktorej hudba inštrumentálne vychádza z najlepších tradícií "starej" Fermáty.

POZNÁMKY

1 KINČEK, J.: Fermáta. Heslo In: Encyklopedie jazzu a moderní populární hudby. 4. časť, Supraphon, Praha 1990.

2 KINČEK, J.: Prežije rok 2000, alebo vážne spovedanie skupiny Fermáta. Populár 1980/6, s.  7

3 KINČEK, J.: Pieseň z hôľ. Recenzia. Populár 1978/2, s.  25

4 Pozri pozn.  3.

5 BROŽÍK, V.: Biela planéta. Recenzia. Populár 1981/8, s.  27

6 SNOPKO, L.: O bigbíte a o Fermáte. Populár 1982/5, s.  1

Diskografia (LP)

Fermáta (Opus 1975)

Rumunská rapsódia (G.  Enescu - F.  Griglák) / Perpetuum II. (F.  Griglák) / Postavím si vodu na čaj (F.  Griglák - T.  Berka) / Valčík pre krstnú mamu (T.  Berka) / Perpetuum III. (F.  Griglák)

František Griglák - g; Tomáš Berka - el. p, synt, org; Anton Jaro - bg, perc; Peter Szapu - ds, perc

Pieseň z hôľ (Opus 1976)

Pieseň z hôľ (F.  Griglák) / Svadba na medvedej lúke (T.  Berka - A.  Jaro - C.  Zeleňák) / Posledný jarmok v Radvani (F.  Griglák) / Priadky (T.  Berka) / Dolu Váhom (F.  Griglák)* / Vo Zvolene zvony zvonia (T.  Berka)

František Griglák - g, el. p*, synt*, voc; Tomáš Berka - el. p, synt, perc; Anton Jaro - bg; Cyril Zeleňák - ds, perc; Milan Tedla - vl, drumbľa

Huascaran (Opus 1977)

Huascaran I. (F.  Griglák) / 80 000 (T.  Berka) / Solidarity (T.  Berka) / Huascaran II. (F.  Griglák)

František Griglák - g, ac. p, synt. Roland, ARP, Elka Strings; Tomáš Berka - ac. p, Fender p, Hohner, Roland synt, ARP synt. Odyssey, Elka strings; Ladislav Lučenič - bg; Karol Oláh - ds, perc; Peter Oláh - voc; Dezider Piťo - cello

Dunajská legenda (Opus 1980)

Wlkina (T.  Berka) / Chotemir (F.  Griglák) / Witemir (F.  Griglák) / Unzat (T.  Berka) / Trebiz (F.  Griglák) / Žilic (T.  Berka) / Zuemin (T.  Berka) / Koceľ (T.  Berka)

František Griglák - ac + el g, keyb, synt, voc; Tomáš Berka - keyb, synt, voc; Karol Oláh - ds, perc; Fedor Frešo - bg, voc

String quartet (Peter Baran, Pavol Baran, Pavol Selecký, Ľuboš Šašinka)

Biela planéta (Opus 1980)

Cook (F.  Griglák) / Magellan (T.  Berka) / Amundsen (F.  Griglák) / Polo (T.  Berka) / Da Gama (T.  Berka) / Humboldt (F.  Griglák) / Kolumbus (F.  Griglák) / Livingstone (T.  Berka)

František Griglák - g; Tomáš Berka - keyb; Fedor Frešo - bg, mand; Karol Oláh - ds, perc

Generation (Opus 1981)

Tie-Break (Prerušenie) - T.  Berka / Viňa Del Mar - F.  Griglák / Calamity (Kalamita) - T.  Berka / Gastronomic Pleasures (Gastronomické radosti)** - F.  Frešo / Boleti (Dubáky) - T.  Berka / Reservé (Zadané)* - F.  Frešo / K.O.* - F.  Griglák

František Griglák - g, moog*; Tomáš Berka - keyb; Fedor Frešo - bg; Karol Oláh - ds, perc; Ľudovít Krajčovič - ts; Jozef Hanák - harm**

Ad libitum (Opus 1984)

Svet na doskách (F.  Griglák - T.  Berka) / Posledné tango na Vajnorskej ulici (F.  Griglák - M.  Sarvaš) / S.O.S. (F.  Griglák) / Stoličky (T.  Berka) / Ešte vládzem (J.  Bartovič - M.  Sarvaš) / Prvý pád (T.  Berka) / Päť minút po dvanástej (J.  Bartovič - M.  Sarvaš) / Post scriptum (J.  Bartovič - T.  Berka - F.  Griglák) / Sprievodca (F.  Griglák - T.  Berka) / Ad libitum (T.  Berka)

František Griglák - g, keyb, voc; Tomáš Berka - keyb; Karol Oláh - ds, perc; Dalibor Jenis - bg; Juraj Bartovič - keyb, voc