Čo už povedať o festivale, ktorý neodmysliteľne patrí k Bratislave? Vidieť skutočné hviezdy jazzu v spoločnosti dobrých priateľov a v neopakovateľnej atmosfére - to je dôvod, prečo sa na Bratislavské jazzové dni mnohí z nás tešia celý rok. 23. - 25. októbra sa v tradičnom priestore Spoločenskej sály PKO konal 23. ročník "džezákov". Priniesli pestrú dramaturgiu, každý si mohol vybrať to svoje a o žiadnom vystúpení sa nedá povedať, že by bolo problematické. Videli sme dve megastars - Courtneyho Pinea a Larryho Coryella. Už dávno sa nezvykne definovať, odkiaľ pokiaľ siaha jazz, a tak tu mal svoje miesto aj crossover, aký robí Felix Lajko. Špeciálne zdôraznime vysokú úroveň úvodných vystúpení - slovenskí a českí hudobníci boli jedným z najpríjemnejších prekvapení festivalu.

Piatok: Courtney Pine s permanentným dychom
Koncertný maratón odštartovala skupina Poď jesť z Nitry. Mladá, Najstarší člen, gitarista Juraj Púčať má tridsať rokov, ostatní sú tesne po dvadsiatke. Chlapci dokázali, že cenu na festivalu Jazzové Vianoce - Prehliadka nových tvárí jazzu 1997 získala zaslúžene. Predviedli štýlovo čisté fusion, obsahujúce zemitý hancockovský funk i melodické témy typu Mezzoforte alebo, pokiaľ zalovíme v slovenskej histórii, Jakabčicovho Stop Time. Sound pekne dopĺňal tradičný zvuk elektrického klavíru Fender Rhodes (Marek Kotry) a veľkým prísľubom do budúcnosti je dravý basgitarista Martin Žiak. S kapelou vystúpil bubeník Martin Valihora, ktorý napriek svojmu veku patrí k absolútnej špičke.

špičke a už stihol spolupracovať s Richardom Müllerom, Adrienou Bartošovou, Jankom Ledeckým, skupinou I.M.T. Smile a jazzrockovou formáciou Také oné.

Dvadsaťštyriročný Felix Lajko, Juhoslovan maďarského pôvodu, predviedol so svojimi husľami one man show. Jeho z veľkej časti improvizovanú hudbu by sme mohli zaradiť do trochu alibistického "šuplíka" crossover. Lajko je bravúrny, virtuózny huslista. Siaha po etnických, folklórnych vplyvoch (Balkán, Maďarsko) i vážnej hudbe. Jazz (alebo to čo si pod slovom jazz zvykneme predstavovať) bol iba v akejsi esencii, v momente spontánnosti, bezprostrednej reakcie na okamžitý stav mysle a na situáciu. Priam dojemný bol moment, keď Lajko sa pre poruchu mikrofónu odvážil predstúpiť pred vypredanú spoločenskú sálu PKO bez ozvučenia, a treba povedať, že jeho tón bol neobyčajne pevný a znelý. Nemienim sa v tomto prípade hrať na objektívneho, pretože tento typ prejavu vyvoláva absolútne subjektívne pocity a väčšinu ľudí Lajkova hudbu zasiahla (alebo aspoň sa tak tvárili), mne však pripomínala skvelý soundtrack, no bez filmu.

Britský saxofonista Courtney Pine hral na BJD presne pred desiatimi rokmi. Vtedy sa vo svojom vystúpení iba s rytmikou (kontrabas + bicie) odvolával na dedičstvo Johna Coltranea, konkrétne na jeho freejazzovú periódu. Medzičasom sa stal prorokom nových technológií a svojím albumom Underground sa zaradil do acidjazzového prúdu, ktorý kombinuje jazz s vplyvmi dance scény, používa sample, sľučka (loopy) a hromady elektroniky. K tomu všetkému neodmysliteľne patrí DJ s dvojgramofónom. Intelektuálny prístup predviedol vlani vo svojom kontroverznom vystúpení gitarista Vernon Reid, takáto hudba je však priam zrodená pre komunikatívny prístup, ktorý rúca bariéry. Presne takto na to ide Pine. V jeho kapele je živý iba bubeník (Robert Fordjaur). DJ Pogo "gramofónoval" a "systémový inžinier" DJ Sparki obsluhoval devices - počítače, sample, basové syntetizátory. Pine s DJ Pogom predviedli aj "výchovný koncert" - názorné predvádzanie, čo dokáže človek s dvoma gramofónmi a vinylovými platňami (aj keď kamarát Elek, ktorý sa v tom vyzná povedal, že by si vedel predstaviť aj lepšieho DJ-a.

Celú túto diskotéku prehrievala svojím soulovým nasadením speváčka Mary Pearce. No a samozrejme boss: v maskáčovej kombinéze, s gangsterskou čapicou a so sopránsaxofónom, či tenorsaxofónom. S technikou, ktorá berie dych, so souljazzovým drivom dokazoval, že technológie nie sú v žiadnom relevantom vzťahu k hudbe - k jej kvalite, štýlu, pôsobeniu. Ide len a len o to, ako sa použijú.

Underground patrí medzi moje obľúbené acidjazzové albumy a bol som trochu smutný, že si Pine nepriviezol aj kontrabasistu, gitaristu, prípadne klávesistu. Hlavne mi však chýbal kontrabas, ktorý sa s "technologickými spodkami" krásne spája. Pine síce vyzerá ako guerillový bojovník, je to však skvelý bavič. Tentoraz sa možno predvádzal až príliš v štýle "ja zatrúbim a vy opakujte" Záverečná promenáda pozdĺž celej sály a potriasanie si rukami s obecenstvom (vysielačkový mikrofón mu to dovoľoval) bola však vcelku pôvabná. Ďalej - Pine sa predvádzal možno až príliš. Nikto nepochybuje o tom, že je to veľmajster, ale zdalo sa mi, že niektoré úseky hovorili iba: "Aha, som naj a ešte k tomu mám permanentný dych (to je ojedinelá schopnosť dychárov hrať akoby bez nadýchnutia, v skutočnosti sa nadychujú akoby počas vydychovania). Tieto pripomienky však adresujem Pineovi iba kvôli tomu, že je taký dobrý. Ľudia sa skvele bavili a vystúpenie bolo kontrapunktom k predsa len trochu estétskemu Lajkovi.

Záver patril klasike: New York Voices nadväzuje na najlepšie tradície zmiešaných vokálnych skupín (Lambert-Hendrick-Ross, The Singers Unlimited, Manhattan Transfer). Hlavne na tú poslednú sa NYV podobajú svojím širokým záberom (od swingu až po Paula Simona), showmanstvom a samozrejme, fantastickými výkonmi, zospievanosťou ktorá prezrádza nielen hlasovú, ale aj duševnú a životnú kompatibilitu. Kvartet v zložení Kim Nazarian - soprán; Lauren Kinhan - alt; Darmon Meader - tenor; Peter Eldridge - bas sprevádzalo veľmi dobré jazzové trio (klavír-kontrabas-bicie). Navyše Meader je výborný saxofonista. Po Pineovom elektrickom "náreze"by som si lepší záver prvého dňa nevedel predstaviť.

Sobota: Puschnigov masívny swing priam vynášal zo stoličky
Latka bola postavená vysoko hneď od začiatku. Roman Pokorný je skutočný objav. Gitarista a skladateľ pôvodom z Ostravy prišiel so svojim triom (Petr Dvorský - kontrabas; Jiří Slavíček - bicie nástroje) a predviedol mainstream ako víno. Pokorný je konzervatívec, vychádza z tradície majstrov ako Wes Montgomery, Joe Pass, Jim Hall a najviac zo všetkého sa asi podobá na raného Georgea Bensona (keď hral ešte jazz). Je však samozrejme svoj - štýlovo vycibrený s absolútnym prehľadom a samozrejmosťou kormidloval trio (takáto zostava je veľmi náročná najmä na harmonickú orientáciu) a so svojimi hudobníkmi súzvučal priam empaticky. Decentné a kultivované vystúpenie prehrialo celú sálu a naplnilo ju klubovou intimitou.

Saxofonista Wolfgang Puschnig je pojem: hral v svetovo uznávanom Vienna Art Orchestra, je členom rešpektovaného Big bandu Carly Bleyovej. Puschnig má obrovský štýlový záber a je prvotriedny hudobník. Už z neštandardného zloženia kapely - okrem saxofónu trúbka (Herbert Joos), kontrabas (Achim Tang), bicie (Emil Kristof ) - napovedá, že pôjde o umelecky ambiciózny projekt. Žiadna ušľachtilá nuda sa však nekonala; hudobníci dokázali veľmi organicky spojiť dravé virtuózne improvizácie a freejazzové prvky s prekomponovanými pasážami a naplniť to všetko masívnym swingom, ktorý priam vynášal zo stoličky. Priznám sa bez mučenia - na zostavy bez harmonického nástroja hľadím s trochou nedôvery, pretože (aspoň ja to tak vnímam)tu hrozí isté preintelektualizovanie. Toto vystúpenie však rozptýlilo všetky pochybnosti. Puschnig zabodoval. Teraz už by som chcel vidieť len jeho acidjazzový projekt Gemini Gemini s Jamaaladeenom Tacumom.

Priznám sa, že počas vystúpenia speváčky Michele Hendricksovej (dcéry slávneho Jona Hendricksa) som si vybral spoločenský time out a bol som skontrolovať produkt sponzorského pivovaru Corgoň, ktorý sa stal súčasťou oficiálneho mena "džezákov", lebo aj spoločenský aspekt má svoj vplyv na aktraktívnosť a obľúbenosť festivalu. Stihol som však zaregistrovať, že Michele s kapelou predviedla kvalitný mainstream a okrem tejto dámy ma zaujal skvelý breckerovský saxofonista Olivier Temime.

Na Charlieho Huntera som bol zvedavý - tento chlapec, ktorý sa objavil v renomovanom časopise Down Beat na prvom mieste v kategórii objav roka, hrá na exotickom nástroji, ktorý kombinuje basgitaru s gitarou. Prekvapením bola kultivovaná hudba, ktorá sa mi spája skôr s Európou, ako Amerikou - i keď jej nechýbal živý pulz. Hunter má vo svojej kapele Pound For Pound fantastických muzikantov: bubeníka Wyllarda Dysona a vibrafonistu Monte Crofta. Obdiv k sústredenému výkonu kapelníka (hrať si zároveň basgitaru a gitaru nie je žart) však trochu schladzoval červík pochybnosti: nie je toto podobná ekvilibristika, akú predvádzal napríklad Stanley Jordan na BJD ´90? Na koncerte je to úžasné, ale ak človek zavrie oči alebo to počúva zo záznamu, môže mu byť vcelku jedno, že tie tri gitary hrá jeden človek - ide predsa o hudbu. A keď hrá gitaru a basu jeden hudobník, určite to poznať - navyše, keď ste zaťažení na basgitaru podobne, ako ja.

Pravdaže, skvelej hudby sme na Hunterovom vystúpení počuli dosť, nemohol som sa však zbaviť dotieravých myšlienok, ako by "to" hralo, keby do kapely pribudol ešte basgitarista a Hunter by sa venoval iba svojej gitare "Pozvi muzikanta na koncert a hneď začne aranžovať", hovorí kamarát muzikant, tak to radšej nechám tak. O niečom však svedčí nasledovná situácia - po vystúpení sme sa zišli v bufete a štyria na sebe nezávislí ľudia prišli s poznámkou: "Ten vibrafonista je fantastický..."

Nedeľa: Eleventh House bola smršť
Môj prvý subjektívny vrchol prišiel s tretím večerom. Od medzinárodnej zostavy Burian & Tatár International Band som očakával veľa a dostal som oveľa viac. Burian je skutočne mimoriadny gitarista a Tatár podobne disponovaný klávesista. Kapela však bola vzácne vyrovnaná - tradične skvelý je basgitarista Juraj Griglák a mimoriadne dobrá bola rytmická dvojica - Švéd Johan Svensson - bicie nástroje a Američan David Spack - perkusie. Kapela hrala krásne. So šťavou, drivom, obrovskou radosťou. Elegantné fusion, nepríliš komplikovane zaranžované, ale plné iskrivých výkonov, aké môžu podať len skutočné individuality. Exportná hudba.

Hudobníci z francúskeho kvartetu Arfi sú humoristi. Názov je skratkou Association á la recherche d'un folklore imaginaire (Asociácia pre výskum imaginárneho folklóru). Bubeník hrá okrem bicích na všetky možné predmety z bežného života, dvaja dychári tvoria zaujímavé farby a klávesista to všetko podmaľúva sugestívnymi farbičkami. Kompozície sú založené na kolektívnej improvizácii a vystúpenie je trochu hrou a trochu happeningom.

Zmysel pre humor majú i páni z kapely Pocket Brass Band, ktorú vedie vychýrený trombonista Ray Anderson. V kapele účinkuje ďalší nemenej známy hudobník trubkár Lew Soloff, zostavu dopĺňa suzafón a bicie. Hudba "vreckovej dychovky" sa odvoláva na zlatú éru neworleánskeho jazzu a "marching bandov". Táto tradícia je však pretlmočená do moderného, živého a šťavnatého hudobného jazyka.

O skutočne fascinujúci záver festivalu sa postarala kapela Larryho Coryella Eleventh House. Coryell patrí medzi skutočných pionierov elektrického jazzrocku napriek tomu, že táto úloha sa všeobecne pripisuje Milesovi Davisovi. S kapelou Eleventh House sa vracia na scénu v takmer pôvodnej zostave po dvadsiatich piatich rokoch. Žiaľ, trubkár Randy Brecker, ktorý patrí medzi najväčších muzikantov súčasnosti, zostal pre chorobu doma a nahradil ho skvelý mladý čierny altsaxofonista Donald Harrison. Vystúpenie bolo skrátka úžasné: živočíšne šťavnatá a pritom neskutočne vycibrená hudba. Coryell je fascinujúci gitarista, či už so svojou elektrickou gitarou, na ktorej predvádza neskutočné jazdy, alebo so španielkou (zachovávajúc si pomerne konzervatívny elektroakustický sound), alebo so španielkou: techniku umelých flažoletov ovláda tak, ako hádam nikto. Mimochodom, na BJD už vystupoval raz - v roku 1983. Bubeník Alphonse Mouzon má razanciu tornáda a cobhamovskú techniku, basgitarista Richard Bona pôvodom z Kamerunu je skutočné zjavenie, muzikant, ktorý vyráža dych a ešte aj krásne "africky" spieva, ako predviedol v prídavku - sám, iba s basgitarou. Dve pesničky si prišiel zahrať aj Lew Soloff. Záver festivalu dôkladne zobudil aj tých, ktorí boli po trojdennom koncertno-spoločenskom maratóne už riadne unavení.