Ak niekto nazýva Bratislavu mestom v dopravnom kolapse, ba až na samotnom pokraji dopravného infarktu, ten by mal čo najskôr navštíviť Prahu. Čo sa v rámci vnútromestskej dopravy deje tam, nemá obdoby. Keď sme sa pred časom vydali s naším šéfredaktorom Upírom do tejto krásavice na Vltave, nebola vonkoncom naším cieľom miestna dopravná situácia. Boli to niektoré osobnosti pražského kultúrneho a spoločenského neba (rozhovory prinesieme v najbližšom období), niektoré miesta nám posvätné alebo aspoň blízke, no a po súkromnej línii, samozrejme, návšteva kníhkupectiev, antikvariátov, cédečkární a vôbec.

A tak sme jedného dňa, slávnostne naladení a vzrušení, prijachali v poludňajších hodinách rýchlikom do Prahy a reku, že najprv sa pôjdeme naobedovať. Do Domažlickej jizby, pochopiteľne.

- Ideme taxíkom? - spýtal sa Upír, trímajúc dve ťažké kabely.

- Čo si? - zavrtel som hlavou, trímajúc dve ťažké kabely a notebook. - Veď je to len nejakých desať minút pešo.

Vyšli sme zo staničnej budovy a zabočili sme doľava - k priechodu pre chodcov, aby sme po ulici U Výstaviště pešo vystúpali hore k Výstavisku a potom sa po Hrdinů Dukly dostali na Štrossmayerák. Po ceste sa rútilo jedno auto za druhým a pri priechode pre chodcov postávala nervózne skupinka asi desiatich chodcov a nezáväzne sa bavila, ako sa žoviálne zvyknú baviť navzájom si cudzí Pražania, ktorých osud na chvíľu priviedol na jedno miesto.

Svietila červená. Bolo nemožné prebehnúť a prekľučkovať pomedzi uháňajúce autá. Pražskí vodiči sú na rozdiel od bratislavských nemilosrdní. Chodca, špacírujúceho sa po zebre na červenú, nemilosrdne rozjazdia. Po niekoľkých minútach zosnulý stratí svoju ľudskú podobu a podobá sa na neforemný kus krvavého koberca alebo kožušiny, prilepenej k asfaltu. Onedlho ho už nerozoznáte od zrazeného a rozjazdeného väčšieho psa alebo iného tvora, čo náhodou zablúdil na vozovku. Sami pražskí kriminalisti pripúšťajú, že väčšina ľudí vedených pod kolónkou "pohřešován" skončila pod kolesami pražských vodičov.

Keď sa mi už zdalo, že červená svieti akosi priveľmi dlho, pristúpil som k stĺpu so svetelným znamením, že stisnem gombík. Žiadny gombík tam nebol. Bolo tam zariadenie, pripomínajúce strojček na znehodnocovanie lístkov hromadnej dopravy (nie taký ten mechanický dierkovač ako v Bratislave, ale elektronický ako v Prahe).

- Čo je to za bazmeg? - zľakol som sa nahlas.

- To je snímač na priechodky, pane, - povedal po česky dôchodca s nákupnou taškou na kolieskach, pobavene pozorujúci moje rozpaky. - Do tej štrbiny musíte strčiť priechodku a zasvieti vám zelená.

- Čo je to priechodka? - spýtal sa Upír, hladný, a teda už netrpezlivý.

- Priechodová karta, zebra-karta, mrzačka, - vymenoval bodrý dôchodca slangové výrazy. - To je taká karta. Ako telefónna. Musíte si ju kúpiť v trafike. A tou spúšťate zelenú.

Zarazene som mlčal a Upír tiež.

- Vieš čo, Petrík, - rozhodol napokon Upír s autoritou šéfredaktora, - poďme si my kúpiť tú kartu, lebo sa inak nikam nedostaneme.

Vrátili sme sa na stanicu. Stále som neveril, že je to tak, ako to vyzerá. Nie bez istých rozpakov som si vypýtal "priechodku".

- Na koľko prechodov, pane? - spýtala sa predavačka.

Nechápal som.

- Ako na koľko? Myslíte v Prahe? Na všetky.

Predavačka sa usmiala.

- Na 50 jednotiek, 100 jednotiek alebo na 500 jednotiek? - spýtala sa.

- Jedna jednotka je jeden prechod cez priechod? - spýtal sa Upír.

- Áno, - povedala predavačka.

Fronta za nami už povážlivo rástla.

- Tak mi dajte na 100 prechodov, - vzdychol som si.

Zaplatil som 100 Kč, čo prechod, to koruna. Dostal som krásnu kartu s obrázkom skupiny Kiss, ktorá nedávno predtým koncertovala v Prahe.

- Ty brďo! - žasol Upír, keď sme opustili šero staničnej budovy a vracali sa k priechodu. - To sa mi hádam len sníva!

Nesnívalo. Pri priechode nás privítal nám už známy dav, ktorý sa od nášho odchodu trochu zväčšil. Keď sme prišli, čakajúci zašumeli. Videli, že si nesiem v pravej ruke to, na čo všetci čakali - priechodku.

Vopchal som kartu do slotu, zasvietila oranžová a vzápätí nato zelená. Autá zastali. Dav sa s netrpezlivým mrmlaním pohol cez priechod. My s Upírom za ním. Na ďalšom priechode počkali chodci na nás, ja som im kartou urobil zelenú, a tak to šlo až po ulicu U Výstaviště.

Na každom priechode čakal hlúčik ľudí, ktorý nahradil tých, čo odpadli cestou a zamierili iným smerom. Nikto nebol ochotný použiť svoju kartu, radšej všetci čakali na niekoho, kto bol hlúpejší.

Dôchodca s taškou na kolieskach šiel s nami na "našu" zelenú vlnu až k Výstavisku.

- Odkedy je to takto? - nechápal Upír.

- Asi dva mesiace, - povedal dôchodca. - Magistrát potrebuje peniaze, tak zaviedol zebra-karty. Tým chce vyriešiť dopravnú situáciu v Prahe. Akoby sme ten kolaps spôsobili my chodci!

Pred mliekarňou sme sa rozlúčili.

- Tak sa majte dobre, - povedal starček. - A nech sa vám v Prahe páči. A ešte raz ďakujem. Hm... nepôjdete tadiaľto tak cirka o pol hodinu späť? Nie? No, čo už... Do videnia.

Aj my sme radšej pred Výstaviskom nastúpili na električku a viezli sa. Ako sme sa tak valili po Hrdinů Dukly, na každom priechode pre chodcov sme videli ten istý obraz: hlúčik šporovlivých chodcov trpezlivo čakal na svoju korisť - nejakého náhlivca, ktorý ako prvý stratí nervy a svojou priechodkou "odomkne" priechod aj pre ostatných.

Samozrejme, hneď po obede sme zatelefonovali na pražský magistrát a dohodli sme si stretnutie s Ing. Jaroslavom Pavlíčkom, referentom pre záležitosti vnútornej dopravy. Rozhovor prinášam:

- Ako sa osvedčili priechodové karty, ktoré ste pre Pražanov i návštevníkov Prahy zaviedli od 1. februára?

- Zatiaľ je to všetko len v skúšobnej prevádzke, takže akékoľvek pokusy o hodnotenie sú predčasné. Ten systém je ešte vo vývoji.

- Beztak je to zvláštne. Sloboda pohybu po vlastnom meste by predsa mala byť základným právom jeho obyvateľa. Vy ste zaviedli poplatky.

- Zaviedli sme poplatky po zrelej úvahe a sledovali sme tým viaceré prospešné ciele. Tým prvým je, samozrejme, plynulosť a bezpečnosť dopravy. Veľa chodcov nachádza smrť pod kolesami automobilov. Nám išlo o to, aby chodci začali vo väčšej miere využívať podchody a nadúrovňové priechody pre chodcov. Vlastne sme využili prirodzenú šporovlivosť obyvateľov Prahy, ktorá je všeobecne známa. No a nie bezvýznamný je aj zvýšený prílev peňažných prostriedkov z predaja priechodových karát do magistrátnej pokladnice.

- A čo dôchodcovia? Hovorí sa, že tak ako Amsterdam je hlavným mestom homosexuálov, Praha je zasa mestom dôchodcov. Ako tí znášajú spoplatnenie prechodov pre chodcov? Neobmedzí to ich akčný rádius na ich povestných nákupných výpravách?

- Ale iste, a o to nám šlo. Dôchodcovia už toho urobili dosť, a teraz môžu pokojne oddychovať vo svojich pohodlných slnečných bytoch. Samozrejme, v budúcnosti pomýšľame na špeciálne zľavnené priechodky pre dôchodcov. Nebude to ale hneď, takže našim dôchodcom odporúčame vyzbrojiť sa trpezlivosťou a prehodnotiť svoje návyky alebo, ako povedal architekt Karel Honzík, "prevádzkové prúdnice". Veď koľkokrát človek prejde nejakú trasu aj niekoľkokrát za deň a úplne zbytočne? Takže konkrétne v prípade dôchodcov myslíme aj za nich a vedieme ich k šetreniu svojimi silami... a tiež peniazmi.

- Mne sa ale zdá, že sa vám to tak trochu vymklo z rúk. Hovoríte napríklad o podchodoch a nadúrovňových priechodoch. Chodci predsa môžu využívať podchody len tam, kde nejaké sú. Kde nie sú, nie sú. Napríklad taký obvod Praha 7. Je to stará zástavba z čias prvej republiky, ba až Rakúska-Uhorska. Nikde žiadny podchod ani nadchod. Čo sme tam videli, boli fronty na priechodoch. Charakteristická šporovlivosť Pražanov podľa mňa vedie k tomu, že buď prebiehajú na červenú a riskujú smrť, alebo sa zhromažďujú pri priechodoch a čakajú na niekoho, kto im svojou kartou a za svoje peniaze spustí zelenú.

- To sa v dohľadnom čase vyrieši turniketmi. Na každom priechode budú turnikety, takže na jednu kartu a pri odpočte jednej jednotky sa bude môcť dostať len jeden chodec.

- To znamená, že keď pôjde povedzme päť chodcov za sebou, každý bude musieť počkať na "svoju" zelenú?

- To nie. Zelená bude svietiť dlhodobejšie. Každý chodec však bude musieť svojou kartou "odomknúť" turniket, aby vôbec mohol vstúpiť na priechod. Tým sa mu odráta jedna jednotka, rovnako ako pri spustení zelenej. Turniket sa za ním zasa zatvorí a otvorí ho až ďalší chodec svojou kartou. Pomýšľame ale aj na zavedenie rodinných kariet, triednych kariet - pre celú školskú triedu a podobne.

- A nebojíte sa, že týmto opatrením ešte viac spomalíte už beztak kolapsovú dopravu v rámci vnútornej Prahy?

- Nie, pretože už teraz môžeme povedať, že prirodzenou reakciou chodcov na zavedenie priechodiek bolo obmedzenie počtu prechodov cez frekventované križovatky. Ľudia sa viac zdržiavajú v mieste svojho bydliska a buď chodia podchodmi, alebo obmedzujú svoje výlety krížom cez mesto. A to je to, čo Prahe pomôže najviac - keď budú ľudia sedieť doma alebo sa pohybovať v bezprostrednom okolí svojho domova.

Nuž, rozhovor s Ing. Pavlíčkom nevniesol viac svetla do celej záležitosti. Z budovy magistrátu sme odchádzali zmätení.

Pre istotu sme si v trafike kúpili ešte jednu stokorunovú kartu. Tú prvú sme "vybili" už na druhý deň. A tak, vážení čitatelia, varujem vás; ak sa chystáte na výlet do Prahy a chcete svoj pobyt stráviť v postavení chodcov, hneď po príchode do Prahy si v najbližšej trafike kúpte priechodovú kartu. Nielenže tým ušetríte kopu vlastného času, ale aj pomôžete viacerým Pražanom, čakajúcim pod semaformi na zelenú.