Ak zomrie mladý človek na vrchole tvorivých síl, považuje sa to všeobecne za tragédiu. Ak zomrie legenda, ktorá už pred rokmi to najpodstatnejšie urobila, povedala a vytvorila, vyvolá to síce prekvapenie, možno šok, ale na druhej strane si všetci povedia: "Áno, je to veľmi smutná, nenahraditeľná strata, no, našťastie, jeho dielo tu s nami navždy ostáva."

Zomrieť mladý, to je odpradávna základnou podmienkou, ako sa stať legendou, aj keď trebárs reálne výsledky dotyčného či dotyčnej nemusia vždy korešpondovať so slávou, ktorá príde. Zomrieť starý sa dá vnímať aj ako nedobrovoľné pritakanie životu.

Ak sa niekto stane legendou už za svojho života, ak za ním ostane obrovské a novátorské dielo, ktoré inšpirovalo niekoľko generácií, vnímame jeho smrť naozaj trochu ináč. Zmierene. Uzrozumene. S vedomím, že všetci sme smrteľní, a že každého z nás to čaká.

V sobotu 17. januára navždy odišiel z tohto sveta po dlhej a ťažkej chorobe, vo veku nedožitých 65 rokov, Czeslaw Niemen, legenda poľskej, ale aj východoeurópskej rockovej hudby, ktorý znamenal veľmi veľa nielen pre ľudí mojej generácie.

Narodil sa ako Czeslaw Julius Wydrzicki v poľskom mestečku Stare Wasiliszki (dnes na území Bieloruska). Od detstva spieval v kostolnom zbore a neskôr vyštudoval konzervatórium, odbor klavír. Ako osemnásťročný sa aj s rodinou presťahoval do Poľska. Od roku 1960 spieval vo vysokoškolských kluboch a rok nato vyhral súťaž mladých talentov. Mladého a talentovaného speváka exotického vzhľadu a s nezameniteľnou farbou hlasu si čoskoro všimli manažéri poľskej pop-music, kde to odpradávna žilo trochu ináč ako vtedy u nás.

V roku 1967 mu v Poľsku už pod umeleckým menom Czeslaw Niemen vyšiel prvý album Dziwny jest ten świat a od toho okamihu sa stal poľským spevákom číslo jeden. Niemen vniesol do stagnujúcej poľskej hudby nový vietor. Jeho svojrázna kombinácia rocku a soulu (nie nadarmo ho v tých časoch nazývali „poľským Rayom Charlesom") bola moderná, chytľavá a progresívna. V tomto štýle nahral ešte tri albumy (Sukces a Czy mnie jeszcze pamietasz). Po úspešnej koncertnej šnúre v západnej Európe sa do Poľska akoby vrátil nový Niemen. Album Enigmatic už nemá nič zo soulových rytmov a rhytm'n'bluesového shouterstva, takého typického pre jeho prvé obdobie. Niemen a jeho nová skupina prichádzajú so zhudobnenými básňami poľského klasika Cypriana Norwida a s temnou, mystickou hudbou, postavenou najmä na zvuku Niemenovho hammondu. Od toho okamihu sa Niemen vydáva na vzrušujúcu cestu hudobného i zvukového novátora. Po koketovaní s artrockom (Enigmatic) nahráva s členmi neskoršej superskupiny SBB jazzrockový dvojalbum Niemen, na ktorý (zasa s inými hudobníkmi) nadviaže albumom Aerolit. V roku 1975 sólovo nahráva elektronický album Katharsis. Nasleduje jeho asi najzávažnejšia práca, dvojalbum Idée fixe, pravdepodobne vrchol Niemenovej tvorby. Album Postscriptum z roku 1980 prináša opäť krátke pesničky, avšak nedá sa hovoriť o kroku späť – ide o progresívnu elektronickú hudbu.

Po tomto albume sa Niemen na istý čas odmlčí. Svoje aktivity plne presúva na pole scénickej a filmovej hudby. V Poľsku je žijúcou legendou a jeho veľmi zriedkavé verejné koncerty sú vždy udalosťami prvoradého významu. Na nový album si musia fanúšikovia počkať až do roku 1989, keď vychádza Terra deflorata. Tento album je už pre veľa fanúšikov tak trochu sklamaním, pretože sa zdá, že Majster sa začal pohybovať v kruhu. Niemen sám si asi uvedomuje, že album nebol prijatý podľa jeho predstáv, takže sa odmlčí na ďalšie desaťročie. Medzitým pripraví na vydanie dvojicu boxov obsahujúcich jeho kompletnú remasterovanú diskografiu na kompaktných diskoch (Niemen od poczatku 1 a 2). V roku 2001 vychádza jeho, žiaľ, posledný album s kurióznym názvom Spodchmurykapelusza. Je to vskutku majstrovské dielo zrelého skladateľa, hudobníka a speváka. Niemen má ešte veľa plánov, ako prezrádza na booklete k druhému boxu. Má rozrobené ešte dva ďalšie boxy (scénická hudba a albumy nahrané v zahraničí), pripravuje nový album v štýle unplugged (čo by pri jeho orientácii na elektroniku mohlo byť veľmi zaujímavé). Nič z toho však už nestihne. Po sérii pobytov v nemocnici a vyčerpávajúcich terapiách zomiera a zanecháva za sebou gigantické dielo, ktoré dodnes znie, ako keby pochádzalo z inej planéty.

Na Slovensku nebol Niemen častým hosťom. V roku 1970 vystupoval v Bratislave v rámci festivalu Bratislavská lýra a v roku 1979 sme zažili jeho nezabudnuteľný koncert v bratislavskom PKO. V sedemdesiatych rokoch sa Niemen kamarátil s naším Mariánom Vargom (s ktorým ho okrem tvorivého nepokoja a zvukového hľadačstva spájala aj láska k slovanskej melodike) a dokonca sa začali na verejnosť predierať "zaručené" správy o chystanom spoločnom albume. Žiaľ, z projektu nič nebolo.

Czeslaw Niemen je jeden z tých ľudí, po ktorých albumoch sa bude siahať ešte veľmi dlho, aj keď tu oni osobne už nie sú prítomní. Bolesť z odchodu obľúbeného a obdivovaného hudobníka a iste zaujímavého človeka časom prebolí, ale jeho majestátna, patetická a pritom taká živá hudba tu bude vždy s nami. Tým som si úplne istý.